Kedysi dávno, v malom mestečku obklopenom zelenými lúkami a hustými lesmi, žil chlapec menom Filip. Filip bol veselý, ale aj trochu lenivý chlapec, ktorý miloval futbal. Rád sa pozeral na zápasy v televízii a sníval o tom, že sa raz stane slávnym futbalistom. No mal jeden veľký problém – nechcelo sa mu trénovať.
Každý deň, keď sa jeho kamaráti stretávali na ihrisku a trénovali prihrávky, strely a driblovanie, Filip radšej sedel doma a hral videohry. „Načo by som sa unavoval tréningom? Som predsa talentovaný!“ hovorieval si. Keď však prišiel čas zahrať si skutočný zápas, Filip nevládal dobehnúť za loptou, jeho prihrávky boli nepresné a lopta mu stále utekala spod nôh. Kamaráti ho síce povzbudzovali, ale videli, že bez tréningu sa nikdy nezlepší.
Jedného dňa sa v mestečku konal veľký futbalový turnaj. Filip sa veľmi tešil, pretože túžil ukázať svoje schopnosti. Keď však prišlo na prvý zápas, jeho tím prehral 0:5 a on sám sotva trafil loptu. Cítil sa hrozne. Všetci sa snažili, len on bol ten, kto zaostával. Po zápase sa posadil na lavičku a so sklopenou hlavou rozmýšľal. Pristúpil k nemu starší pán, ktorý ho ticho pozoroval.
„Vidím, že miluješ futbal, chlapče,“ povedal pán s úsmevom. „Ale futbal nie je len o talente. Je o tvrdej práci a tréningu.“
Filip sa pozrel na starčeka a povzdychol si. „Ja neviem… Snažím sa, ale stále sa mi nedarí.“
„A trénuješ pravidelne?“ opýtal sa pán.
Filip len pokrčil plecami. Pán sa usmial a povedal: „Príď zajtra na ihrisko o šiestej ráno. Ukážem ti niečo.“
Na druhý deň sa Filip prebudil veľmi skoro. Vonku bolo ešte šero, ale on si obul tenisky a zamieril na ihrisko. Keď tam prišiel, starček už na neho čakal. „Dnes začíname,“ povedal a podal mu loptu.
Filip si myslel, že budú len kopať do lopty, ale starček ho najprv nechal behať okolo ihriska. Po pár kolách už ledva lapal dych. „Prečo musím behať?“ spýtal sa.
„Futbal nie je len o kopaní do lopty. Musíš byť rýchly, silný a vytrvalý,“ odpovedal starček.
Každý deň Filip prichádzal na ihrisko a tvrdo trénoval. Zlepšoval si kondíciu, cvičil prihrávky, strely aj driblovanie. Nebolo to ľahké – ráno vstávať, behať, opakovať rovnaké cvičenia znova a znova. Niekedy mal chuť vzdať sa, ale vždy si spomenul na ten pocit hanby po turnaji. Nechcel byť znova tým najhorším hráčom.
Po týždňoch poctivého tréningu si začal všímať zmeny. Už sa neunavil tak rýchlo, jeho prihrávky boli presnejšie a dokázal viesť loptu bez toho, aby mu unikla. Jeho kamaráti si všimli, že hrá lepšie, a čoraz častejšie ho chválili. „Filip, odkedy takto hráš?“ čudovali sa.
O niekoľko mesiacov neskôr sa v meste konal ďalší turnaj. Filip tentoraz nebol nervózny. Vedel, že je pripravený. Keď zápas začal, bežal rýchlo, prihrávky posielal presne tam, kde mali ísť, a dokonca strelil víťazný gól. Jeho tím vyhral!
Po zápase za ním prišiel starček a potľapkal ho po pleci. „Vidíš? Tvrdá práca sa vždy vyplatí. Teraz už vieš, že nestačí len snívať – treba aj konať.“
Filip sa od toho dňa nikdy neprestal snažiť. Stal sa najlepším hráčom v meste a neskôr sa dostal aj do veľkého klubu. Už nikdy nezabudol, že úspech neprichádza len tak – treba na ňom pracovať. A tak sa z lenivého chlapca stal skutočný futbalista, ktorý vedel, že k víťazstvu vedie len jedna cesta – vytrvalosť a odhodlanie.