V malej škôlke na okraji mesta sa každý deň ozýval smiech a radosť. Deti sa hrali na pieskovisku, stavali hrady z kociek a maľovali obrázky plné farieb. Medzi nimi boli aj malý Tomáš, hnedovlasá Anička a veselý Janko. Títo traja boli najlepší kamaráti a všetko robili spolu. Ale ich pokojné dni narušoval jeden veľký chlapec – Erik.

Erik bol najväčší a najsilnejší v škôlke. Mal hlasité kroky a často sa tváril nahnevane. Deti sa ho báli, lebo im vždy robil zle. Raz im zničil hrad z piesku, inokedy im vzal farbičky a občas im dokonca hrozil päsťami. Tomáš, Anička a Janko boli z toho veľmi smutní. Neviedli si rady, prečo to Erik robí a každý deň sa ho báli čoraz viac.

„Prečo nám Erik stále robí zle?“ spýtal sa raz Tomáš, keď si sadli na lavičku po ďalšej nepríjemnej príhode. „Nemá nás rád?“

„Neviem,“ povzdychla si Anička. „Ale je to strašné. Už sa ani neviem tešiť na škôlku.“

Janko, ktorý bol vždy najodvážnejší, povedal: „Musíme niečo urobiť. Nemôžeme to nechať len tak!“

A tak sa traja kamaráti rozhodli, že sú síce menši a slabší ako Erik, ale co keby sa spojili? Naplánovali si, že nabudúce, keď Erik príde a bude im robiť zle, postavia sa mu. Nebudú utekať ani plakať. Ukážu mu, že spolu sú silnejší ako on.

Nasledujúci deň Erik ako obvykle prišiel a začal im ničiť hrad z kociek. Tentoraz sa však deti nezľakli. Tomáš vystúpil dopredu a povedal: „Erik, prestaň! Nenič nám hrad!“

Erik sa najprv zarazil, ale potom sa začal smiať. „Čo mi chceš urobiť? Si oveľa menší a slabší!“

Vtedy sa k Tomášovi pridal Janko a Anička. Stáli tam všetci traja, držali sa za ruky a pozerali sa Erikovi priamo do očí. „Sme síce malí, ale spolu sme silní,“ povedal Janko. „Ak nám budeš ďalej robiť zle, povieme to pani učiteľke a všetkým deťom v škôlke. Už sa ťa nebojíme!“

Erik sa na nich pozrel a v jeho očiach sa objavil záblesk nejistoty. Nikdy predtým sa mu deti nepostavili. Vždy utekali alebo plakali. Tentoraz to bolo iné. Cítil, že títo traja kamaráti sú skutočne jednotní.

„Prečo si takí zlí?“ spýtala sa Anička.

Erik sa odvrátil a jeho tvár sa zamračila. „Nemám kamarátov,“ zamrmlal. „Nikto ma nemá rád. Všetci sa ma boja.“

Tomáš, Anička a Janko sa na seba pozreli. Pochopili, že Erik nie je zlý len tak. Bol smutný a osamelý. A tak sa rozhodli, že mu pomôžu.

„Ak chceš, môžeš byť náš kamarát,“ povedal Tomáš. „Ale nesmieš nám už robiť zle, už nikomu. “

Erik sa na nich pozrel s údivom. „Naozaj? Chcete byť mojimi kamarátmi?“

„Áno,“ povedala Anička. „Ale musíš sa správať dobre. Kamaráti si navzájom pomáhajú, nie si robia zle.“

Erik sa zamyslel a potom prikyvol. „Dobre. Budem sa snažiť.“

Od toho dňa sa všetko zmenilo. Erik prestal deťom robiť zle a začal sa k nim správať lepšie. Najprv to bolo pre neho ťažké, lebo nevedel, ako sa správajú kamaráti. Ale Tomáš, Anička a Janko mu ukázali, ako sa hrať. Postupne sa Erik začal usmievať a dokonca sa zapájal do hier s ostatnými deťmi.

Jedného dňa, keď sa všetci hrali na pieskovisku, Erik povedal: „Ďakujem, že ste mi dali šancu. Už sa necítim sám.“

Tomáš sa usmial. „Kamarátov treba chrániť, nie im robiť zle.“

Anička dodala: „A spolu sme vždy silnejší.“

Janko sa zasmial a navrhol: „Poďme postaviť najväčší hrad z piesku, aký kedy existoval!“

A tak sa všetci pustili do práce. Erik pomáhal nosiť vedierka s pieskom, Tomáš a Janko stavali veže a Anička zdobila hrad mušličkami a lístkami. Keď bol hrad hotový, všetci stáli a obdivovali svoje dielo.

„To je najlepší hrad na svete!“ vykríkla Anička.

„A to všetko preto, lebo sme to urobili spolu,“ dodal Erik s úsmevom.

Odvtedy sa Erik stal súčasťou ich malej skupinky. Už nebol veľkým chlapcom, ktorý robil zle, ale kamarátom, ktorý sa naučil, že pravú silu má priateľstvo. Aj ostatné deti v škôlke si všimli zmenu a postupne sa k nim pridávali ďalší kamaráti. Erik sa už necítil osamelo a každý deň sa tešil na škôlku.

A tak sa škôlka opäť naplnila smiechom a radosťou. Deti si uvedomili, že keď stoja spolu, dokážu prekonať akúkoľvek prekážku. A Erik sa naučil, že byť kamarátom je oveľa lepšie ako byť tým, koho sa všetci boja.