V ďalekej savane, kde slnko pálilo a tráva sa vlnila vo vánku, žila žirafa Žofia. Nebola to však obyčajná žirafa. Od ostatných sa líšila svojím krkom, ktorý bol neobyčajne dlhý. Keď sa narodila, všetky zvieratá v okolí zostali v nemom úžase. Taký dlhý krk ešte nikto nevidel.
Žofia rástla a jej krk sa predlžoval a predlžoval. Ostatné zvieratá sa jej smiali a posmievali. „Pozrite na tú Žofiu, aký má dlhý krk!“ volali. „Vyzerá ako veža!“ pridávali sa ďalšie zvieratá. Žofia bola smutná a osamelá. Väčšinu času trávila sama, ďaleko od ostatných.
Jediným priateľom jej bol malý prasiatko, ktoré sa volalo Kubo. Kubo bol vždy veselý a priateľský ku všetkým. Nechápal, prečo sa ostatné zvieratá Žofii posmievajú. „Žofia, ty si predsa úžasná!“ hovoril jej. „Tvoj krk je jedinečný a krásny.“
Žofia sa s Kubom rada rozprávala. Kubo ju vždy rozveselil a dodal jej odvahu. Jedného dňa sa Kubo spýtal Žofie: „Žofia, prečo sa s ostatnými zvieratami nehráš?“
„Pretože sa mi smejú,“ odpovedala smutne Žofia. „Myslia si, že som iná.“
„Ale ty si iná,“ povedal Kubo. „A to je predsa skvelé! Vďaka tvojmu dlhému krku vidíš ďalej ako ostatní. Môžeš nám pomôcť nájsť jedlo alebo nás varovať pred nebezpečenstvom.“
Žofia sa zamyslela. Kubo mal pravdu. Jej krk nebol len na smiech, ale mohol byť aj užitočný. Od toho dňa sa Žofia začala na svoj dlhý krk pozerať inak. Už sa zaň nehanbila, ale bola naň hrdá.
Jedného dňa sa zvieratá v savane vybrali na prechádzku. Hľadali nové miesto, kde by sa mohli usadiť. Po dlhej ceste narazili na nádherný strom, ktorý rástol uprostred lúky. Strom bol plný plodov, ktoré vyzerali veľmi chutne.
Zvieratá sa tešili, že našli toľko jedla. Chceli si natrhať plody, ale zistili, že sú príliš vysoko. Skúšali skákať, šplhať sa po strome, ale na plody nedočiahli. Boli zúfalé a hladné.
V tom prišla Žofia. Videla, ako sa zvieratá trápia, a rozhodla sa im pomôcť. „Nebojte sa,“ povedala. „Ja vám tie plody natrhám.“
Žofia sa postavila na zadné nohy a natiahla svoj dlhý krk. S ľahkosťou dosiahla na najvyššie konáre a natrhala plody pre všetky zvieratá. Zvieratá boli nadšené a vďačné. Uvedomili si, že Žofia nie je len iná, ale aj veľmi užitočná.
„Žofia, si úžasná!“ volali. „Ďakujeme ti, že si nám pomohla.“
Žofia bola šťastná. Konečne ju ostatné zvieratá prijali medzi seba. Už sa jej nesmiali, ale ju obdivovali. Zvieratká si vtedy uvedomili, aké boli k Žofii nepríjemné a že sa za svoj dlhý krk vôbec nemusí hanbiť, práve naopak, môže byť naň hrdá. Všetky zvieratká sa za svoje správanie hanbili a ospravedlnili sa jej. Žofia im s radosťou odpustila a odvtedy boli všetci kamarátmi.
Od toho dňa sa Žofia s ostatnými zvieratami často hrávala a pomáhala im. Všetci ju mali radi a vážili si ju. Žofia už nikdy nebola smutná a osamelá. Našla si veľa priateľov a bola šťastná, že môže byť súčasťou ich komunity.
A Kubo? Ten bol na Žofiu veľmi pyšný. Vždy jej hovoril: „Žofia, tvoj krk je tvojou silou. Vďaka nemu si výnimočná a jedinečná.“
Žofia si uvedomila, že Kubo má pravdu. Jej dlhý krk bol darom, ktorý jej pomohol nájsť svoje miesto v živote. A tak žila Žofia šťastne so svojimi priateľmi v savane a tešila sa zo života plného radosti a lásky.