Tomáš sedel na okraji postele, malé nohy mu bezmocne viseli vo vzduchu. V bruchu cítil zvláštny nepokoj, akoby tam rojili tisíce malých motýľov. Zajtra… zajtra to príde. Zajtra ide prvýkrát do školy. Slovo „škola“ mu znelo v ušiach ako vzdialený hrom, plný neznámych zvukov a obáv.

Jeho mama, Anna, si všimla jeho znepokojenie. Sadla si vedľa neho, objala ho a jemne sa spýtala: „Tomáško, čo ťa trápi? Vyzeráš akoby si mal ísť na koniec sveta.“

Tomáš sa na ňu pozrel svojimi veľkými, hnedými očami, v ktorých sa zračil strach. „Mami, ja sa bojím školy. Čo ak… čo ak tam budem sám? Čo ak sa mi budú deti smiať? Čo ak pani učiteľka bude zlá?“ jeho hlas sa triasol.

Anna ho pevne objala a pohladila ho po vláskoch. „Tomáško, zlatko, nemáš sa čoho báť. Škola je úžasné miesto, plné nových vecí, ktoré sa môžeš naučiť, a nových kamarátov, ktorých môžeš spoznať. Pani učiteľky sú milé a chcú ti pomôcť, aby si bol šikovný a múdry.“

Tomáš neveriacky pokrútil hlavou. „Ale ja neviem, čo tam budem robiť. Neviem čítať, ani písať…“

„To vôbec nevadí, Tomáško. V škole sa to všetko naučíš. Pani učiteľka ti to všetko ukáže a naučí ťa všetko, čo potrebuješ vedieť. A uvidíš, bude to zábava! Budete sa hrať, spievať, kresliť a objavovať nové veci.“ Anna sa snažila svojím hlasom preniesť na syna radosť a nadšenie.

„A spoznám tam kamarátov?“ spýtal sa Tomáš s nádejou v hlase.

„Určite áno! Bude tam veľa detí, ktoré sa tiež tešia na školu a chcú sa s tebou hrať a kamarátiť. Možno nájdeš svojho najlepšieho kamaráta práve v škole,“ odpovedala Anna s úsmevom.

Anna začala Tomášovi rozprávať o tom, čo ho v škole čaká. Povedala mu o triede, kde sa budú učiť, o telocvični, kde sa budú hrať a cvičiť, a o školskej jedálni, kde budú mať chutné obedy. Rozprávala mu o písmenkách, ktoré sa naučia čítať, o číslach, s ktorými budú počítať, a o obrázkoch, ktoré budú kresliť.

„Predstav si, Tomáško, že sa naučíš čítať knihy! Budeš si môcť prečítať všetky rozprávky, ktoré máš rád, a dokonca aj nové, o ktorých si ešte ani nepočul. A naučíš sa písať! Budeš môcť písať listy svojim starým rodičom a posielať im krásne obrázky.“

Tomáš sa začal usmievať. Predstava, že bude vedieť čítať a písať, ho veľmi lákala. „A budeme sa učiť aj o zvieratkách?“ spýtal sa.

„Samozrejme! Budete sa učiť o zvieratkách, o rastlinkách, o planéte Zem a o všetkom, čo ťa zaujíma. Škola je ako veľká kniha plná zaujímavostí, ktorú budeš postupne objavovať,“ odpovedala Anna.

Tomáš sa cítil o niečo lepšie. Strach v jeho bruchu sa pomaly začal rozpúšťať a nahrádzala ho zvedavosť a očakávanie. „Mami, a čo ak urobím niečo zle?“ spýtal sa ešte s obavami.

„To sa môže stať, Tomáško. Všetci robíme chyby. Ale dôležité je, aby si sa z nich poučil a snažil sa ich už neopakovať. A pani učiteľka ti vždy pomôže, keď budeš potrebovať,“ odpovedala Anna a dodala: „Vieš, Tomáško, škola nie je len o učení. Je to aj o tom, aby si sa naučil byť dobrým človekom, aby si sa naučil pomáhať druhým, aby si sa naučil deliť sa a aby si sa naučil rešpektovať ostatných.“

Tomáš sa zamyslel. To znelo celkom dobre. Možno tá škola nebude taká strašná, ako si myslel. Možno to bude dokonca aj zábava.

Na druhý deň ráno sa Tomáš zobudil s miernym napätím. Dnes je ten deň. Dnes ide do školy. Anna mu pripravila raňajky a obliekla ho do nových šiat. Tomáš sa pozrel do zrkadla. Videl tam malého chlapca s batohom na chrbte a s jemným úsmevom na tvári. Už sa nebál tak, ako včera večer. Mamina rozprávanie mu dodalo odvahu.

Cesta do školy ubehla rýchlo. Tomáš pozeral z okna auta a sledoval okolie. Videl iné deti, ktoré tiež išli do školy. Niektoré sa smiali, niektoré boli zamyslené, ale všetky smerovali na rovnaké miesto.

Keď dorazili pred školu, Tomášovi sa rozbúšilo srdce. Pred budovou stálo veľa ľudí – rodičia s deťmi, učitelia a ďalší žiaci. Všetci sa zhovárali a smiali. Tomáš sa pevne chytil maminy ruky.

Anna ho jemne stisla a povedala: „Neboj sa, Tomáško. Všetko bude v poriadku. Poďme sa pozrieť, kde je tvoja trieda.“

Vošli do budovy školy. Vnútri to vyzeralo úplne inak, ako si Tomáš predstavoval. Všade boli farebné obrázky, nástenky s detskými prácami a veselé dekorácie. Po chodbách behali deti a smiali sa.

Anna našla Tomášovu triedu. Pred dverami stála usmiata pani učiteľka. „Dobrý deň! Vy ste asi Tomáš, že? Ja som pani učiteľka Eva. Veľmi ma teší, že ťa spoznávam,“ povedala láskavým hlasom.

Tomáš sa hanblivo usmial a schoval sa za maminu sukňu. „Dobrý deň,“ zamumlal potichu.

„Neboj sa, Tomáško. Poď dnu. Ukážem ti, kde si môžeš odložiť batoh a kde budeš sedieť,“ povedala pani učiteľka Eva a zaviedla ich do triedy.

V triede sedelo niekoľko detí. Všetky boli rovnako vystrašené a zvedavé ako Tomáš. Pani učiteľka Eva ich predstavila a ukázala im, kde si majú odložiť svoje veci.

„Tomáško, tu budeš sedieť ty. Vedľa teba sedí Martinko. Martinko, predstav sa Tomášovi,“ povedala pani učiteľka Eva.

Martinko sa usmial na Tomáša a povedal: „Ahoj, ja som Martinko. Teším sa, že ťa spoznávam.“

„Ahoj,“ odpovedal Tomáš o niečo odvážnejšie.

Anna sa rozlúčila s Tomášom a sľúbila mu, že po neho príde po vyučovaní. Tomáš sledoval, ako mama odchádza. Trochu sa mu zacnelo, ale vedel, že to zvládne.

Pani učiteľka Eva začala deťom rozprávať o tom, čo ich v škole čaká. Ukázala im učebnice, zošity a farbičky. Vysvetlila im, ako sa majú správať v triede a ako sa majú k sebe navzájom správať.

Potom sa začali hrať. Pani učiteľka Eva im pripravila rôzne hry a aktivity. Hrali sa na zvieratká, spievali pesničky a kreslili obrázky. Tomáš sa postupne uvoľnil a začal sa baviť. Zistil, že škola nie je taká strašná, ako si myslel. Je to dokonca aj zábava!

Počas prestávky sa Tomáš zoznámil s ďalšími deťmi. Hrali sa na naháňačku, stavali hrady z piesku a vymieňali si obrázky. Tomáš si uvedomil, že v škole sa dá nájsť veľa nových kamarátov.

Po obede sa učili čítať písmenká. Pani učiteľka Eva im ukazovala písmenká na kartičkách a učila ich, ako ich vyslovovať. Tomáš sa snažil, ako najlepšie vedel. Občas sa mu to darilo, občas nie, ale pani učiteľka Eva ho vždy povzbudila a pomohla mu.

Deň ubehol veľmi rýchlo. Keď zazvonil zvonček, Tomáš bol prekvapený. Už je koniec? Vôbec sa nenudil. Naopak, bolo mu ľúto, že už musí ísť domov.

Pred školou už čakala Anna. Tomáš k nej bežal s úsmevom na tvári. „Mami! Bolo to super! Mám nových kamarátov a pani učiteľka je veľmi milá. Naučili sme sa písmenká a hrali sme sa na zvieratká!“ rozprával nadšene.

Anna bola rada, že sa Tomášovi v škole páčilo. „Vidíš, Tomáško? Hovorila som ti, že škola je úžasné miesto. Som veľmi hrdá na to, ako si to zvládol,“ povedala a objala ho.

Cestou domov Tomáš rozprával Anne o všetkom, čo sa v škole naučil a zažil. Bol plný dojmov a zážitkov. Už sa nevedel dočkať, kedy pôjde do školy znova.

Večer, keď ležal v posteli, Tomáš premýšľal o svojom prvom dni v škole. Zistil, že strach je len pocit, ktorý sa dá prekonať. A že škola nie je len miesto, kde sa učí, ale aj miesto, kde sa dá nájsť veľa nových kamarátov, zažiť veľa zábavy a naučiť sa veľa zaujímavých vecí.

Tomáš zaspal s úsmevom na tvári. Už sa tešil na zajtrajší deň. Už sa tešil do školy.

**Ponaučenie:** Strach je prirodzená emócia, ale netreba sa mu nechať ovládnuť. S otvorenou mysľou a odvahou sa dajú prekonať aj tie najväčšie obavy. Škola je miesto, kde sa človek učí, rastie a spoznáva svet, a kde sa dajú nájsť priatelia na celý život. Dôležité je veriť si a nebáť sa skúšať nové veci.