Malá Ema, s ryšavými vlasmi a očami ako dve studničky, sa nemohla dočkať školského výletu. Tento rok to nebola žiadna nuda, žiadne múzeum plné prachu. Išli na safari! Celá trieda, vedená pani učiteľkou Jankou, sedela natlačená v autobuse, ktorý sa pomaly šplhal do kopcov, smerom k bráne národného park.

„Deti, pripútajte sa!“ zvolala pani učiteľka Janka s úsmevom. „Za chvíľu budeme v kráľovstve zvierat!“

Ema bola taká nadšená, že jej srdce búšilo ako bubon. Predstavovala si levy, slony, žirafy… všetky tie zvieratá, ktoré videla len v knihách a dokumentárnych filmoch. S kamarátkou Lenkou si šepkali a ukazovali na každé vtáčatko, každého motýľa, ktorý im preletel popred okno.

Konečne dorazili k bráne safari parku. Obrovská brána s nápisom „Vitajte v kráľovstve divočiny!“ sa pomaly otvorila a autobus vhupol do sveta plného zelene a zvukov. Hneď na úvod ich privítala rodinka impál, ktoré ladne preskakovali cestu pred autobusom. Deti pišťali od radosti a fotili všetko, čo sa hýbalo.

Pani učiteľka Janka im vysvetlila, že sa budú presúvať špeciálnym safari autobusom, ktorý je otvorený, aby mali čo najlepší výhľad. Po krátkej prestávke na toalety a desiatu, nastúpili do otvoreného autobusu. Sprievodca, ujo Jožo, s opálenou tvárou a klobúkom na hlave, im s úsmevom zamával.

„Takže, malí dobrodruhovia!“ začal ujo Jožo. „Dnes sa spoločne pokúsime uvidieť čo najviac zvierat. Ale pamätajte, musíme byť ticho a rešpektovať ich priestor. Dobre?“

Deti nadšene prikývli a autobus sa pohol. Cesta bola hrboľatá a plná prekvapení. Najprv uvideli stádo zebier, ktoré sa pokojne pásli na lúke. Ema s Lenkou sa nevedeli vynadívať na ich čierno-biele pruhy. Potom zahliadli rodinku žiráf, ktoré s dlhými krkmi obhrýzali listy z vysokých stromov. Jedna žirafa sa dokonca naklonila k autobusu a Ema sa jej takmer dotkla!

Počas jazdy ujo Jožo deťom rozprával rôzne zaujímavosti o zvieratách. Dozvedeli sa, že zebry majú jedinečné pruhy ako odtlačok prsta, že žirafy dokážu spať postojačky a že slony sa dorozumievajú pomocou infrazvuku, ktorý ľudské ucho nepočuje.

Deň sa chýlil ku koncu a slnko sa začalo skláňať k obzoru. Ema už bola trošku unavená, ale stále plná očakávania. Jediné, čo im chýbalo, bolo uvidieť leva. Všetci túžili po tom kráľovi zvierat.

„Ujo Jožo, uvidíme dnes leva?“ spýtala sa Lenka s nádejou v hlase.

Ujo Jožo sa usmial. „To vám nemôžem sľúbiť, Lenka. Levy sú plaché a radi sa skrývajú. Ale budeme sa snažiť!“

Autobus sa pomaly presúval cez savanu, keď zrazu ujo Jožo zastavil. „Ticho!“ zašepkal. „Myslím, že niečo vidím.“

Všetci stíchli a napäto sa pozerali smerom, kam ukazoval ujo Jožo. V diaľke, pod akáciovým stromom, ležal lev. Bol to mladý lev s hustou hrivou. Pokojne spal a vôbec si nevšímal autobus plný detí.

Deti začali nadšene šepkať a ukazovať si na leva. Ema bola unesená. Konečne videla leva! Bol ešte majestátnejší, ako si predstavovala.

Zrazu sa ozval smutný mňaukot. Všetci sa prekvapene obzreli. Mňaukot sa ozýval z pod autobusu. Ujo Jožo sa opatrne zohol a pozrel sa pod autobus.

„Joj, pozrite sa na to!“ zvolal ujo Jožo. „Malé levíča! Zdá sa, že sa stratilo mame.“

Pod autobusom sa krčilo malé levíča. Bolo veľmi malé a vystrašené. Mňaukalo a triaslo sa. Ema sa naňho pozrela s ľútosťou v očiach. Chcela mu pomôcť.

„Ujo Jožo, môžeme mu nejako pomôcť?“ spýtala sa Ema.

Ujo Jožo pokrútil hlavou. „Nemôžeme ho zobrať so sebou. To by narušilo prírodu. Musíme ho nechať tam, kde je. Mama sa preňho určite vráti.“

Ale Ema nemohla len tak nečinne sedieť a pozerať sa na vystrašené levíča. Mala pocit, že ho musí zachrániť. Rozhodla sa konať.

Počkala, kým sa ujo Jožo neotáčal, a potichu sa vytratila z autobusu. Opatrne sa priplížila k levíčatku a pomaly k nemu vystrela ruku.

„Neboj sa, maličké,“ zašepkala Ema. „Ja ti pomôžem.“

Levíča sa na ňu prekvapene pozrelo. Ema mu jemne pohladkala hebkú srsť. Levíča prestalo mňaukať a začalo sa k nej túliť.

Ema vedela, že ho musí vrátiť mame. Ale ako to urobí? Pozrela sa smerom, kde ležal mladý lev. Bol stále na tom istom mieste a spal.

Ema sa rozhodla, že sa pokúsi doviesť levíča k mame. Opatrne ho zdvihla a pomaly sa s ním vybrala smerom k akáciovému stromu. Bola veľmi opatrná, aby nespôsobila žiadny hluk.

Keď sa priblížila k stromu, mladý lev sa prebudil. Prekvapene sa pozrel na Emu a levíča. Ema sa mu snažila vysvetliť, že chce len pomôcť.

„Prosím, nehnevaj sa,“ zašepkala Ema. „Len som chcela vrátiť tvoje dieťa mame.“

Mladý lev si Emu pozorne prezrel. Potom vstal a pomaly sa priblížil k levíčatku. Jemne ho oblízol a odniesol ho preč.

Ema s úľavou sledovala, ako sa lev a levíča spoločne stratili v diaľke. Bola šťastná, že sa jej podarilo pomôcť.

Potom si uvedomila, že je stratená. Nevidela autobus, nevidela pani učiteľku, nevidela nikoho. Začala sa báť. Čo teraz urobí?

Pomaličky kráčala savanou, snažila sa nájsť cestu späť. Zrazu začula kroky. Rýchlo sa skryla za krík a vystrašene čakala, čo sa bude diať.

Z kríkov vyšiel ujo Jožo. Bol veľmi nahnevaný.

„Ema! Kde si bola? Všetci ťa hľadáme!“ zvolal ujo Jožo.

Ema sa mu so slzami v očiach ospravedlnila a vysvetlila mu, čo sa stalo. Ujo Jožo ju pozorne počúval a potom ju objal.

„Ema, si veľmi statočné dievča,“ povedal ujo Jožo. „Ale nabudúce musíš byť opatrnejšia. Nikdy sa nesmieš vzdialiť od autobusu bez dovolenia.“

Ujo Jožo ju vzal späť do autobusu, kde ju už netrpezlivo čakala pani učiteľka Janka a všetky deti. Pani učiteľka Janka bola veľmi rada, že je Ema v poriadku, ale aj ju poučila o tom, že sa nesmie bez dovolenia vzdialiť.

Cesta späť do školy bola tichá. Ema sedela pri okne a premýšľala o tom, čo sa stalo. Bola šťastná, že pomohla levíčatku, ale aj smutná, že sa dostala do nebezpečnej situácie.

Keď dorazili do školy, čakali na ňu rodičia. Ema bežala k mame a objala ju. Povedala jej o všetkom, čo zažila na safari. Mama ju pochválila za odvahu, ale aj ju upozornila, že sa musí viac starať o svoju bezpečnosť.

Ema si z tohto školského výletu odniesla nielen množstvo zážitkov a vedomostí o zvieratách, ale aj dôležité poučenie o tom, že príroda je krásna, ale aj nebezpečná, a že musíme byť vždy opatrní a rešpektovať ju. A samozrejme, už nikdy sa bez dovolenia nevzďaľovala od skupiny. A možno, len možno, sa jedného dňa vráti na safari a stretne sa s levíčatom, ktoré zachránila. Ale to už bude iný príbeh…