V malebnej dedinke Kvietkovce, obklopenej zelenými lúkami a zurčiacimi potôčikmi, žila bociania rodinka. Otec Barnabáš, mama Bernadeta a ich traja synovia – Baltazár, Benedikt a Bartolomej. Najstarší Baltazár bol najzvedavejší a najdobrodružnejší zo všetkých troch. Každý deň sníval o objavovaní nových miest a hľadaní stratených poklado.

Jedného slnečného rána, keď sa Baltazár prebudil, cítil vo vzduchu vzrušenie. „Dnes sa stane niečo výnimočné!“ povedal si a vyletel z hniezda. Slnko mu svietilo do očí a vietor mu šepkal príbehy o vzdialených krajinách.

Baltazár letel nad poliami, ponad lesy a rieky, až kým nedoletel k starej, opustenej veži. Bola to veža, o ktorej mu rozprával jeho starý otec – veža, kde bol ukrytý stratený poklad Kvietkovcov. „To je ono!“ zvolal Baltazár a pristál na vrchole veže.

Veža bola plná prachu a pavučín. Baltazár opatrne vstúpil dovnútra a začal hľadať. Prehľadával staré truhlice, prevracal kamene a skúmal každý kút. No nikde nič nenašiel. Začínal byť sklamaný.

„Možno to bol len výmysel,“ pomyslel si Baltazár a už sa chcel vzdať. No vtom si všimol malú, nenápadnú knižku, ležiacu pod kopou prachu. Zdvihol ju a začal čítať. Kniha bola plná básní a rozprávok o Kvietkovciach, o ich histórii a tradíciách. Na poslednej strane knihy bola nakreslená mapa.

„Mapa!“ zvolal Baltazár. „Toto je mapa k pokladu!“ Mapa ukazovala na miesto v starom mlyne, ktorý stál na okraji dediny. Baltazár zložil knižku a vyletel z veže.

Srdce mu búšilo od vzrušenia. Letel nad dedinou a hľadal starý mlyn. Čoskoro ho uvidel – starý, zanedbaný mlyn s rozpadávajúcou sa strechou. Baltazár pristál na streche mlyna a opatrne vstúpil dovnútra.

V mlyne bolo tma a vlhko. Všade bolo plno pavučín a prachu. Baltazár sa opatrne pohyboval vpred, až kým nedošiel k starej, drevenej truhlici. Podľa mapy, to mala byť truhlica s pokladom.

Baltazár sa nadýchol a otvoril truhlicu. No truhlica nebola plná zlata a drahokamov, ako si predstavoval. Bola plná starých fotografií, listov a predmetov, ktoré patrili obyvateľom Kvietkovcov.

Baltazár bol trochu sklamaný. Čakal niečo iné. No potom si prečítal niektoré listy a pozrel si fotografie. Zistil, že tieto predmety majú pre obyvateľov Kvietkovcov veľkú hodnotu. Sú to spomienky na ich predkov, na ich históriu a tradície.

„Toto je skutočný poklad!“ uvedomil si Baltazár. „Poklad, ktorý má pre ľudí z Kvietkovcov väčšiu hodnotu ako zlato a drahokamy.“ Baltazár zložil všetky predmety späť do truhlice a vyletel z mlyna.

Letel späť do dediny a oznámil všetkým, čo našiel. Obyvatelia Kvietkovcov boli nadšení. Usporiadali veľkú oslavu a ukázali si všetky fotografie a predmety. Rozprávali si príbehy o svojich predkoch a spomínali na staré časy.

Baltazár bol šťastný, že mohol nájsť tento poklad. Uvedomil si, že skutočný poklad nie sú vždy len peniaze a drahokamy, ale aj spomienky, história a tradície.

Od toho dňa sa Baltazár stal hrdinom Kvietkovcov. Každý deň lietal nad dedinou a hľadal nové dobrodružstvá. No nikdy nezabudol na stratený poklad, ktorý našiel v starom mlyne. A vždy si spomenul na to, že skutočné bohatstvo sa skrýva v srdciach ľudí a v ich spomienkach.

Jedného dňa, keď Baltazár letel nad riekou, zbadal malú, stratenú kačičku. Kačička bola sama a plakala. Baltazár pristál vedľa nej a spýtal sa jej, čo sa stalo.

„Stratila som svoju mamu,“ vzlykala kačička. „Neviem, kde je a bojím sa.“

Baltazár sa na kačičku pozrel a povedal: „Neboj sa, pomôžem ti nájsť tvoju mamu.“

Baltazár vzal kačičku na svoj chrbát a vyletel do vzduchu. Letel nad riekou a hľadal kačičku mamu. Čoskoro ju uvidel – plávala na druhom brehu rieky a hľadala svoju dcérku.

Baltazár pristál vedľa kačičky mamy a kačička dcérka zoskočila z jeho chrbta a bežala k nej. Kačička mama bola šťastná, že našla svoju dcérku a poďakovala Baltazárovi za pomoc.

Baltazár sa usmial a povedal: „Rado sa stalo. Vždy rád pomôžem tým, ktorí to potrebujú.“

Odletel späť do Kvietkovcov a rozprával svojim bratom o svojom dobrodružstve. Benedikt a Bartolomej boli na Baltazára hrdí. Uvedomili si, že pomáhať druhým je dôležité a že robí človeka šťastným.

Odvtedy sa všetci traja bratia – Baltazár, Benedikt a Bartolomej – stali pomocníkmi Kvietkovčanov. Pomáhali im s prácou na poliach, strážili ich domy a hľadali stratené veci.

Jedného večera, keď sa Baltazár vracal domov, zbadal v lese oheň. Letel k ohňu a zistil, že horí starý, drevený domček. V domčeku žila stará pani Magdaléna.

Baltazár rýchlo zalarmoval ostatných bocianov a spoločne začali hasiť oheň. Používali svoje krídla na rozháňanie ohňa a nosili vodu z rieky. Čoskoro sa im podarilo oheň uhasiť.

Pani Magdaléna bola Baltazárovi a ostatným bocianom veľmi vďačná. Povedala, že keby nebolo ich, tak by jej dom zhorel do tla.

Baltazár sa usmial a povedal: „Sme radi, že sme mohli pomôcť. Sme tu pre vás.“

Obyvatelia Kvietkovcov sa rozhodli, že postavia pani Magdaléne nový domček. Všetci sa zapojili do stavby a spoločne postavili krásny, nový domček.

Pani Magdaléna bola šťastná, že má takých dobrých susedov. Uvedomila si, že žije v dedine plnej lásky a priateľstva.

Baltazár bol šťastný, že mohol byť súčasťou tejto komunity. Uvedomil si, že žiť v harmónii s ostatnými a pomáhať si navzájom je to najdôležitejšie.

Takto plynul život v Kvietkovciach. Bociany a ľudia žili v harmónii a vzájomne si pomáhali. Baltazár sa stal symbolom odvahy, priateľstva a pomoci. Jeho príbehy sa rozprávali z generácie na generáciu a inšpirovali mnohých ľudí k dobrým skutkom.

A Baltazár? Ten lietal nad Kvietkovcami a sledoval, či je všetko v poriadku. A keď zbadal niekoho, kto potreboval pomoc, vždy bol pripravený zasiahnuť. Pretože vedel, že to je jeho poslanie – pomáhať druhým a robiť svet lepším miestom.