Na malej farme, kde slnko ráno šteklivo hladkalo strechy domčekov a kohút Viktor budil celé okolie svojím hlasným kikiríkaním, žila sliepka Klára. Nebola to obyčajná sliepka. Mala perie farby zapadajúceho slnka, oči ako dve lesklé čerešne a srdce plné odvahy a dobrodružstva. Klára milovala svoju rodinu – kohúta Viktora a ich kuriatka, ktoré neustále behali po dvore a hrali sa na schovávačku. Ale najviac zo všetkého milovala znášať vajíčka. Každé vajce bolo pre ňu malým zázrakom, symbolom nového života.

Jedného slnečného rána, keď Klára prišla do svojho hniezda, zistila, že niečo nie je v poriadku. Chýbalo jedno z jej najkrajších vajíčok. Bolo to vajce s malými hnedými škvrnami, ktoré vyzerali ako hviezdy na nočnej oblohe. Klára spanikárila. Kde sa len mohlo podieť? Prehľadala celé hniezdo, poprevracala slamu a dokonca sa pozrela aj pod seba. Nič. Vajce jednoducho zmizlo.

„Viktor! Viktor!“ zakričala Klára, plná obáv. „Moje vajce! Zmizlo moje hviezdičkové vajce!“

Kohút Viktor, ktorý práve predvádzal svoj najlepší ranný spev, okamžite pribehlo ku Kláre. „Čo sa stalo, Klára? Prečo kričíš?“

Klára mu so slzami v očiach vysvetlila, čo sa stalo. Viktor sa zamračil a začal premýšľať. „Upokoj sa, Klára. Nájdeme ho. Určite sa niekde zakotúľalo. Dnes sa pustíme do hľadania!“ povedal Viktor odhodlane.

A tak sa začalo veľké pátranie po stratenom vajíčku. Klára a Viktor sa rozhodli, že potrebujú pomoc. Najprv sa obrátili na múdru starú hus Rozáliu, ktorá mala prehľad o všetkom, čo sa na farme dialo. Rozália sedela pri rybníku a pokojne si čistila perie.

„Rozália, prosím ťa, nevidela si niekde moje stratené vajce? Má malé hnedé škvrny a vyzerá ako hviezdičková obloha,“ spýtala sa Klára s nádejou v hlase.

Rozália sa zamyslela. „Hm, hviezdičkové vajce… Nepovedala by som. Ale počula som, že malý myšiak Félix niečo spomínal o tom, že videl nejaké vajce pri starom dubovom strome. Možno by si sa ho mohla spýtať.“

Klára a Viktor sa poďakovali Rozálii a ponáhľali sa k starému dubovému stromu. Tam našli myšiaka Félixa, ako sa snaží vyšplhať na vetvu.

„Félix, počul si niečo o stratenom vajci?“ spýtal sa Viktor netrpezlivo.

Félix sa zľakol a takmer spadol zo stromu. „Vajce? Áno, áno! Videl som jedno. Bolo také krásne, s hnedými škvrnami. Zakotúľalo sa do lesa!“

„Do lesa?!“ zhrozila sa Klára. Les bol nebezpečný. Žili tam líšky a iné zvieratá, ktoré by jej vajíčko mohli zožrať. Ale Klára bola odhodlaná. Musela svoje vajce nájsť.

„Ďakujeme, Félix! Musíme ísť!“ povedala Klára a spolu s Viktorom sa vydali na cestu do lesa.

Les bol tmavý a hustý. Slnko sem prenikalo len cez malé medzery medzi stromami. Klára sa bála, ale Viktor ju povzbudzoval. „Neboj sa, Klára. Som tu s tebou. Spolu to zvládneme!“

Prechádzali pomedzi stromy, cez korene a cez potôčiky. Zrazu začuli tichý plač. Znel ako plač malého dieťaťa.

„Počuješ to?“ spýtala sa Klára.

Viktor prikývol. „Áno. Poďme zistiť, čo sa deje.“

Opatrne sa priblížili k miestu, odkiaľ plač vychádzal. A tam, pod veľkým kmeňom stromu, našli malého zajka, ktorý plakal.

„Čo sa deje, zajačik? Prečo plačeš?“ spýtala sa Klára láskavo.

Zajačik si utrel slzy a povedal: „Stratil som svoju mamičku! Neviem, kde je!“

Klára sa na zajačika pozrela súcitne. Vedela, aké je to stratiť niekoho, koho máš rád. Rozhodla sa, že mu pomôže. „Neboj sa, zajačik. Pomôžeme ti nájsť tvoju mamičku. Ale najprv, nevidela si niekde vajce s hnedými škvrnami?“

Zajačik sa zamyslel. „Vajce? Áno! Videla som ho. Hrala som sa s ním. Ale potom sa mi zakotúľalo… tam!“ ukázal zajačik smerom k jaskyni.

Klára a Viktor sa poďakovali zajačikovi a vydali sa smerom k jaskyni. Boli opatrní, pretože nevedeli, čo sa v jaskyni skrýva. Keď sa priblížili, začuli tichý smiech. Nazreli do jaskyne a uvideli líšku, ktorá sa hrala s vajíčkom.

„Líška!“ zakričala Klára. „To je moje vajce! Vráť mi ho!“

Líška sa preľakla a prestala sa smiať. „Tvoje vajce? Ja som si len myslela, že je to lopta a chcela som sa s ním hrať,“ povedala líška nevinne.

„Neviem, či ti mám veriť. Ale ak mi vrátiš vajce, sľúbim ti, že sa s tebou budem hrať inokedy,“ povedala Klára.

Líška sa zamyslela. Chcela sa s niekým hrať, ale nechcela mať problémy. Rozhodla sa, že Kláre vajce vráti. Podala Kláre vajce a ospravedlnila sa.

Klára si vzala vajce a objala ho. Bola taká šťastná, že ho našla. Poďakovala sa líške a s Viktorom sa vydali na cestu späť k zajačikovi. Keď zajačika našli, Klára mu povedala: „Pomôžeme ti nájsť tvoju mamičku.“

Spoločne začali hľadať zajačikovu mamičku. Volali ju menom a hľadali stopy. Po chvíli začuli známy hlas. „Zajko! Zajko, kde si?“

Zajačik sa rozbehol smerom k hlasu a objal svoju mamičku. Bol taký šťastný, že ju našiel. Zajačikova mamička sa poďakovala Kláre a Viktorovi za pomoc.

Klára a Viktor sa šťastní vrátili na farmu. Klára vložila svoje hviezdičkové vajce späť do hniezda a bola rada, že je opäť v bezpečí. Uvedomila si, že hľadanie strateného vajíčka bolo dobrodružstvo, ktoré ju naučilo, že priateľstvo a pomoc druhým sú dôležitejšie ako čokoľvek iné. A tak, s úsmevom na tvári, zaspala v hniezde, obklopená svojimi milovanými vajíčkami.