V hlbokom, voňavom lese, kde slnko prenikalo cez husté koruny stromov a vytváralo tancujúce tiene, žila líška. Volala sa Lesoslava a bola známa svojou prefíkanosťou a bystrým rozumom. Lesoslava milovala dobrodružstvá a rada si robila žarty z ostatných zvierat, no nikdy im nechcela naozaj ublížiť. Na druhej strane lesa, v tmavej jaskyni pod mohutným dubom, žil medveď Baltazár. Baltazár bol obrovský a silný, ale zároveň nesmierne lenivý. Najradšej zo všetkého spal a jedol med. Ak mal náhodou vykonať nejakú prácu, vždy sa snažil nájsť spôsob, ako sa jej vyhnúť.

Jedného slnečného rána, keď sa Lesoslava prechádzala po lese, zbadala Baltazára, ako sa váľa pod jabloňou a zíva. Jablká mu padali priamo do papule a on ich lenivo prežúval. Lesoslava sa uškrnula. „To je príležitosť,“ pomyslela si. „Dnes si s Baltazárom trochu zažartujem.“

Prišla k medveďovi a s úsmevom sa ho spýtala: „Ahoj, Baltazár! Ako sa máš? Zdá sa, že si si našiel dobré miesto na oddych.“

Baltazár lenivo otvoril jedno oko a zamrmlal: „Nechaj ma na pokoji, líška. Som unavený.“

„Ale Baltazár,“ povedala Lesoslava s predstieraným záujmom, „počula som, že včelí úľ na druhej strane lesa je plný najsladšieho medu, aký si kedy ochutnal. Len si predstav, koľko medu by si mohol zjesť!“

Baltazár sa pri slove „med“ ihneď prebudil. Jeho oči sa rozžiarili a posadil sa. „Med? Kde? Ukáž mi cestu!“

Lesoslava sa potešila, že jej plán funguje. „Ale, Baltazár,“ povedala s úsmevom, „cesta k úľu je veľmi nebezpečná. Musíme prejsť cez hlboký potok a cez tŕnistý krík. Samozrejme, ty si silný medveď, ale aj tak by si potreboval pomocníka. Ja ti rada pomôžem, ale…“

„Ale čo?“ spýtal sa Baltazár netrpezlivo.

„No vieš,“ povedala Lesoslava s predstieranou skromnosťou, „som malá a slabá. Ak mi sľúbiš, že sa so mnou rozdelíš o med, rada ti pomôžem.“

Baltazár bez váhania súhlasil. Bol príliš hladný na med, aby premýšľal o tom, či je to dobrý nápad. „Dobre, líška. Sľubujem, že sa s tebou rozdelím. Teraz poďme!“

Lesoslava sa spokojne uškrnula a ukázala Baltazárovi cestu. Prešli cez hlboký potok, kde Baltazár musel preniesť Lesoslavu na chrbte, pretože ona sa bála studenej vody. Potom prešli cez tŕnistý krík, kde Baltazár musel odhŕňať tŕne, aby sa Lesoslava nepoškriabala.

Keď konečne dorazili k včelímu úľu, Baltazár bol celý zadýchaný a poškriabaný, ale odhodlaný získať vytúžený med. „Teraz,“ povedal, „odstránim úľ a zjeme všetok med!“

Lesoslava sa zasmiala. „Počkaj, Baltazár! Nezabudni, že som ti pomohla dostať sa sem. Musíme sa rozdeliť o med spravodlivo.“

Baltazár sa zamračil, ale vedel, že má Lesoslave sľúbený med. Opatrne odstránil úľ a zbadal obrovské plásty plné zlatistého medu. Začal sa ním okamžite kŕmiť, pričom med mu stekal po brade a labách.

Lesoslava sa usadila vedľa neho a začala si pochutnávať na menšom kúsku medu. Ale namiesto toho, aby jedla, začala sa obzerať okolo seba a usmievala sa.

Baltazár si ju nevšímal. Bol príliš zaneprázdnený jedením medu. Jedol a jedol, až kým mu nezačalo byť zle.

Keď už nemohol viac zjesť, prehlásil: „Uf, to bolo dobré! Teraz som poriadne najedený.“

Lesoslava sa na neho usmiala a povedala: „Som rada, že ti chutilo, Baltazár. Ale vieš, zabudol si na jednu vec.“

„Na čo?“ spýtal sa Baltazár.

„Zabudol si na včely!“ povedala Lesoslava a ukázala na roj rozhnevaných včiel, ktoré sa začali zhromažďovať okolo nich.

Baltazár sa preľakol. Zabudol, že včely budú nahnevané, keď im ukradnú med. Začal mávať labami a kričať, snažiac sa ich odohnať.

Lesoslava sa potichu vytratila a schovala sa za strom. Sledovala, ako Baltazára naháňajú včely po celom lese. Medveď sa snažil ujsť, ale včely boli príliš rýchle. Štípali ho všade, kde sa dalo.

Po chvíli sa Baltazárovi podarilo utiecť a schovať sa v potoku. Včely ho prestali prenasledovať, ale bol celý doštípaný a nahnevaný.

Lesoslava sa vybrala za ním do potoka a smiala sa. „Prepáč, Baltazár,“ povedala, „ale nemohla som si pomôcť. Bola to príliš dobrá príležitosť.“

Baltazár sa na ňu nahnevane pozrel. „To nie je smiešne, líška! Celého ma doštípali včely!“

„Viem, viem,“ povedala Lesoslava s úsmevom, „ale aspoň si sa najedol medu. A navyše, naučil si sa cennú lekciu. Nikdy nebuď príliš lenivý a nenechaj sa oklamať prefíkanou líškou.“

Baltazár si povzdychol. Vedel, že Lesoslava má pravdu. Bol príliš lenivý a nechal sa oklamať. Ale zároveň bol rád, že je už koniec a že je v bezpečí.

„Dobre, líška,“ povedal, „nabudúce si dám pozor. Ale sľúb mi, že ma už nebudeš takto klamať.“

Lesoslava sa zasmiala. „To ti nemôžem sľúbiť, Baltazár. Ale sľubujem ti, že sa budem snažiť byť milšia.“

Potom sa Lesoslava a Baltazár rozlúčili a každý sa vybral svojou cestou. Baltazár sa vrátil do svojej jaskyne a zaspal. Lesoslava sa vybrala do lesa hľadať nové dobrodružstvá.

O niekoľko dní neskôr sa Lesoslava opäť stretla s Baltazárom. Medveď sa tentokrát usilovne snažil zbierať maliny. Bol spotený a zadýchaný, ale odhodlaný dokončiť svoju prácu.

Lesoslava sa na neho usmiala a povedala: „Ahoj, Baltazár! Vidím, že si sa poučil. Už nie si taký lenivý.“

Baltazár sa na ňu usmial naspäť. „Máš pravdu, líška. Rozhodol som sa, že budem usilovnejší. A vieš čo? Je to oveľa lepšie, ako byť lenivý a nechať sa oklamať.“

Lesoslava bola rada, že Baltazár sa zmenil. Spolu zbierali maliny a rozprávali sa. Zistili, že majú veľa spoločného a stali sa dobrými priateľmi.

Od toho dňa sa Lesoslava a Baltazár často stretávali a spoločne zažívali rôzne dobrodružstvá. Lesoslava si už nerobila z Baltazára žarty a Baltazár sa už nenechal oklamať. Naučili sa jeden od druhého veľa vecí a stali sa nerozlučnými priateľmi. A tak v hlbokom, voňavom lese, kde slnko prenikalo cez husté koruny stromov, žili prešibaná líška Lesoslava a lenivý medveď Baltazár. Spolu zažívali množstvo dobrodružstiev a pripomínali všetkým, že priateľstvo a vzájomná pomoc sú dôležitejšie ako prefíkanosť a lenivosť. A aj keď sa občas pohádali, vždy si nakoniec odpustili a pokračovali vo svojom priateľstve. Vedeli, že bez seba by ich život v lese nebol taký zábavný a plný dobrodružstiev.