V africkej savane, tam, kde slnko pálilo z oblohy a tráva šumela v jemnom vánku, žil mladý lev menom Leo. Nebol ako ostatné levy. Namiesto hrdej hrivy mal len jemné, svetlé chĺpky a jeho rev nebol mocný, ale skôr pripomínal priateľské zamňaukanie. Leo bol veľmi milý, ale aj trochu stratený. Pred niekoľkými dňami sa v búrke oddelil od svojej svorky a odvtedy ich neúspešne hľadal.
Jedného rána sa Leo zobudil s rozhodnutím. ‚Dnes ich nájdem!‘ zamrmlal si pre seba a vybral sa na cestu. Prechádzal cez vysokú trávu, vyhýbal sa tŕnistým kríkom a s vypätím síl zdolával piesočné duny. Slnko mu pražilo na chrbát, no on neúnavne pokračoval.
Počas cesty stretol Zebrulu, starú a múdru zebru, ktorá vedela o savane všetko. ‚Dobrý deň, Zebrula,‘ pozdravil ju Leo. ‚Nevidela si niekde moju svorku? Hľadám ich už niekoľko dní.‘
Zebrula sa na neho zamyslene pozrela. ‚Tvoja svorka? Hmmm… Počula som o levej svorke, ktorá sa pred pár dňami presunula k Veľkému Napájadlu. Skús ísť tam, možno ich nájdeš.‘
Leo sa potešil a poďakoval Zebrulu za radu. ‚Ďakujem ti veľmi pekne! Pôjdem sa tam pozrieť.‘ A s novou nádejou sa vydal smerom k Veľkému Napájadlu.
Cesta k Napájadlu bola dlhá a náročná. Leo musel prejsť cez rieku plnú krokodílov. Bol to skutočný hrdina. Našťastie, bol veľmi opatrný a podarilo sa mu rieku prebrodiť bez toho, aby ho krokodíly zbadali. Neskôr musel prejsť cez hustý les, kde sa stratil a zablúdil. Nakoniec ale našiel cestu von a pokračoval v ceste.
Keď konečne dorazil k Veľkému Napájadlu, uvidel tam množstvo zvierat. Žirafy sa nakláňali, aby sa napili, slony sa kúpali v bahne a gazely sa pásli na tráve. Ale žiadna levia svorka.
Leo bol sklamaný, no nevzdával sa. Začal sa pýtať ostatných zvierat, či nevideli niekde leva svorku. Stretol opicu menom Miko, ktorá poskakovala po stromoch. ‚Ahoj, Miko! Nevidel si niekde leva svorku?‘ spýtal sa Leo.
Miko sa poškrabal na hlave a zamyslel sa. ‚Levia svorka? Áno, videl som jednu! Pred pár dňami prechádzali okolo a smerovali k Horám Modrého Kameňa.‘
Leo sa opäť potešil. ‚Hory Modrého Kameňa! Ďakujem ti, Miko!‘ A bez váhania sa vydal smerom k horám.
Cesta k Horám Modrého Kameňa bola ešte náročnejšia ako predtým. Leo musel šplhať po strmých skalách, prekonávať hlboké rokliny a bojovať s prudkým vetrom. Jeho labky boli ubolené a bol veľmi unavený, no spomienka na svoju svorku ho hnala vpred.
Keď konečne dorazil na úpätie Hôr Modrého Kameňa, uvidel niečo, čo ho naplnilo radosťou. Na skalnatom výbežku sedela skupina levov. Boli to oni! Jeho svorka!
Leo sa rozbehol smerom k nim a zakričal: ‚Mama! Otec! Som to ja, Leo!‘
Levica a lev sa otočili a neveriacky sa na neho pozreli. Potom sa im tváre rozjasnili a rozbehli sa k nemu. ‚Leo! Si to naozaj ty!‘ zvolala levica a silno ho objala. ‚Tak sme sa o teba báli!‘
Leo bol šťastný ako nikdy predtým. Bol opäť so svojou svorkou a vedel, že už nikdy sa od nich neoddelí. Spolu sa vrátili na savanu a Leo sa stal hrdým členom svojej svorky. Naučil sa, že aj keď je malý a jeho rev nie je mocný, jeho odvaha a vytrvalosť mu pomôžu prekonať všetky prekážky. A tak, s úsmevom na tvári, Leo zaspával pod hviezdami a sníval o ďalších dobrodružstvách, ktoré ho čakajú v africkej savane.