V malebnej slovenskej dedinke, obklopenej hustými lesmi a krištáľovo čistými jazerami, žil kŕdeľ husí. Každé ráno ich zobudilo slnko, ktoré svojimi lúčmi pohladilo trávu a prebudilo kvety k životu. Medzi husami vynikala Hanka, mladá a zvedavá husička, ktorá milovala dobrodružstvá. Hanka mala hebké biele perie a žiarivé oranžové nohy.
„Už čoskoro príde zima,“ kvákala stará hus Gizela, kým si upravovala perie na brehu jazera. „Musíme sa pripraviť na dlhú cestu na juh!“
Hanka, ktorá dovtedy naháňala motýle, sa zastavila a zvedavo sa spýtala: „Na juh? Kam ideme, Gizela?“
Gizela sa na Hanku usmiala. „Ideme do teplých krajín, kde slnko svieti celý deň a je tam dostatok potravy. Na Slovensku bude v zime príliš chladno a všetko zamrzne.“
Hanka sa zamyslela. Nikdy predtým neopustila svoju rodnú dedinu. Predstava dlhej cesty ju trochu desila, ale zároveň aj vzrušovala. „A ako sa tam dostaneme? Je to ďaleko?“
„Áno, je to veľmi ďaleko,“ odpovedala Gizela. „Letíme cez hory, doliny a rieky. Musíme byť silní a držať sa spolu.“
O niekoľko dní sa začali husi pripravovať na odlet. Niesli si so sebou len to najnutnejšie – spomienky na leto a nádej na lepšie časy. Hanka s nadšením pozorovala, ako sa staršie husi učia mladšie, ako správne mávať krídlami a ako sa orientovať podľa slnka a hviezd.
Konečne nadišiel deň odletu. Husi sa zhromaždili na lúke a čakali na povel od vodcu kŕdľa, statného husiaka menom Hubert. Hubert zakvákal a kŕdeľ sa pomaly začal dvíhať do vzduchu. Hanka s úžasom sledovala, ako sa jej rodná dedina zmenšuje a mení na malú zelenú bodku.
Cesta bola dlhá a náročná. Husi leteli celý deň a zastavili sa len na krátky odpočinok pri jazerách a riekach. Hanka bola unavená, ale snažila sa držať krok s ostatnými. Staršie husi ju povzbudzovali a radili jej, ako si šetriť sily.
Raz sa stalo, že sa kŕdeľ dostal do búrky. Blesky križovali oblohu a silný vietor zmietal husami zo strany na stranu. Hanka sa bála, že spadne, ale Gizela ju upokojila a povedala jej, aby sa držala blízko nej. Spoločne prekonali búrku a bezpečne pokračovali v ceste.
Po niekoľkých dňoch letu začali husi vidieť prvé známky teplej krajiny. Zelené lúky sa striedali s palmami a na obzore sa objavilo modré more. Hanka s nadšením zakvákala: „Už sme tam! Už sme skoro tam!“
Keď kŕdeľ dorazil na miesto, kde mali prečkať zimu, Hanka bola ohromená. Všade rástli exotické stromy plné ovocia a v mori plávali farebné ryby. Teplé slnko hrialo a vo vzduchu bolo cítiť vôňu kvetov.
Hanka sa rýchlo zoznámila s novými kamarátmi – labuťami a kačicami, ktoré sem prileteli z iných krajín. Spoločne sa hrali, plávali a hľadali si potravu. Hanka sa naučila nové hry a spoznala nové zvyky.
Počas zimy Hanka rástla a silnela. Naučila sa lepšie lietať a orientovať sa v priestore. Stala sa z nej odvážna a skúsená husička. Každý deň si spomínala na svoju rodnú dedinu a tešila sa na to, až sa na jar vráti domov.
Čas plynul a zima sa pomaly končila. Slnko začalo hriať silnejšie a stromy sa začali obliekať do kvetov. Husi sa začali pripravovať na cestu späť na Slovensko.
Hanka bola plná očakávania. Chcela opäť vidieť svoju rodinu a kamarátov a preletieť sa nad známymi miestami. S nadšením pozorovala, ako sa staršie husi učia mladšie, ako sa pripraviť na dlhú cestu.
Konečne nadišiel deň odletu. Husi sa zhromaždili na pláži a čakali na povel od Huberta. Hubert zakvákal a kŕdeľ sa pomaly začal dvíhať do vzduchu. Hanka s radosťou sledovala, ako sa teplá krajina zmenšuje a mení na malú farebnú bodku.
Cesta späť bola jednoduchšia ako cesta na juh. Husi boli silnejšie a skúsenejšie a mali jasný cieľ – vrátiť sa domov. Hanka letela s radosťou a s hrdosťou. Vedela, že prekonala veľkú vzdialenosť a že sa stala silnejšou a odvážnejšou husičkou.
Po niekoľkých dňoch letu začali husi vidieť prvé známky Slovenska. Zelené lúky sa striedali s lesmi a na obzore sa objavili známe hory. Hanka s nadšením zakvákala: „Už sme doma! Už sme skoro doma!“
Keď kŕdeľ dorazil do svojej rodnej dediny, Hanka bola dojatá. Všade bolo cítiť vôňu jari a na stromoch spievali vtáci. Hanka s radosťou zakvákala a zletela k jazeru, kde ju už čakali jej rodičia a kamaráti.
Privítali ju s otvorenou náručou a boli šťastní, že sa vrátila v poriadku. Hanka im rozprávala o svojich dobrodružstvách a o tom, čo všetko zažila v teplej krajine. Všetci ju pozorne počúvali a tešili sa s ňou.
Hanka sa opäť začlenila do kŕdľa a užívala si život v svojej rodnej dedine. Každý deň si spomínala na svoju cestu na juh a na to, čo sa naučila. Vedela, že nikdy nezabudne na svoje dobrodružstvo a že sa stala silnejšou a odvážnejšou husičkou.
Jedného dňa, keď Hanka plávala po jazere, stretla malú husičku, ktorá sa bála odletieť na juh. Hanka k nej priplávala a povedala jej: „Neboj sa! Cesta na juh je dobrodružstvo, ktoré stojí za to. Uvidíš nové krajiny, spoznáš nových kamarátov a naučíš sa veľa nového.“
Malá husička sa na Hanku pozrela s údivom a povedala: „Naozaj? A ty si bola na juhu?“
„Áno, bola som na juhu,“ odpovedala Hanka. „A bola to tá najkrajšia vec, akú som kedy zažila.“
Malá husička sa usmiala a povedala: „Tak sa nebojím! Chcem ísť na juh!“
A tak sa Hanka stala vzorom pre všetky mladé husi v dedine. Všetky sa chceli učiť od nej a nasledovať ju. Hanka bola šťastná, že môže pomáhať ostatným a že môže zdieľať svoje skúsenosti.
A kŕdeľ husí na Slovensku každoročne putoval na juh a späť. A vždy s nimi letela Hanka, odvážna a skúsená husička, ktorá sa nebála ničoho.