Žila raz jedna malá kvapka, volala sa Kvapôčka. Bývala v obrovskom, nekonečnom oceáne, kde plávali ryby, tancovali medúzy a šantili delfíny. Oceán bol taký veľký, že Kvapôčka nikdy nevidela jeho koniec.
Oceán bol plný ďalších kvapiek, presne ako Kvapôčka. Boli tam kvapky malé, kvapky veľké, kvapky rýchle a kvapky pomalé. Všetky boli priatelia a radi sa spolu hrali. Niekedy sa spojili do vlniek, inokedy zas tancovali v prúdoch.
Jedného dňa, Kvapôčka stretla starú, múdru korytnačku. Korytnačka mala na pancieri napísaných mnoho príbehov a vedela odpovedať na všetky otázky. Kvapôčka sa jej spýtala: „Teta Korytnačka, prečo je oceán taký veľký? A prečo v ňom plávame my všetky kvapky?“
Korytnačka sa usmiala a povedala: „Ó, Kvapôčka, to je veľmi dlhý príbeh. Príbeh o tom, ako vznikli kontinenty! Vieš, kedysi dávno, dávno, nebol žiadny oceán a žiadna zem, akú poznáme dnes. Bola len jedna obrovská guľa ohňa a lávy.“
Kvapôčka sa začudovala: „Guľa ohňa? To znie strašidelne!“
Korytnačka prikývla: „Áno, bola to guľa plná tepla a hluku. Ale postupne, ako plynul čas, táto guľa začala chladnúť. Na jej povrchu sa vytvorila tenká kôrka, ako keď chladne puding.“
„Puding?“ zopakovala Kvapôčka a zasmiala sa.
„Presne tak,“ povedala Korytnačka. „Ale táto kôrka nebola hladká. Bola popraskaná a rozdelená na obrovské kusy. Predstav si to ako obrovské puzzle.“
„Puzzle? Hrala som sa s puzzle s hviezdicami!“ zvolala Kvapôčka.
„Áno, presne tak! A tie obrovské kusy puzzle, to boli budúce kontinenty. Pomaly, ale isto, sa pohybovali po povrchu gule a narážali do seba. Keď sa dva kusy zrazili, niekedy sa jeden kus podsunul pod druhý a vytvorili sa hory, vysoké ako obloha!“
„Hory! Tie vidím občas, keď ma vietor odnesie vysoko!“ povedala Kvapôčka.
„Správne,“ povedala Korytnačka. „A medzitým, ako sa tieto kontinenty pohybovali, začalo z gule unikať veľké množstvo pary. Táto para sa ochladzovala a premieňala na dážď. Dážď padal na zem tisíce rokov a naplnil všetky tie priehlbiny medzi kontinentami. A tak vznikol oceán!“
Kvapôčka sa rozžiarila: „Takže my kvapky sme dážď! To je úžasné!“
„Presne tak, Kvapôčka. A my všetky, kvapky, ryby, medúzy, delfíny, a dokonca aj ja, korytnačka, sme súčasťou tohto príbehu. Sme súčasťou Zeme a všetkého, čo na nej žije.“
Kvapôčka sa zamyslela. „A čo tie kontinenty? Budú sa hýbať aj naďalej?“
Korytnačka prikývla: „Áno, Kvapôčka. Kontinenty sa hýbu neustále, aj keď to nevidíme. Pohybujú sa veľmi pomaly, asi tak rýchlo, ako ti rastie nechtík. Ale aj tak, za milióny rokov sa môžu presunúť na úplne iné miesto.“
„Wow!“ povedala Kvapôčka. „Takže jedného dňa môžem skončiť úplne niekde inde? Možno až pri ľadových medveďoch?“
Korytnačka sa zasmiala: „Možno, Kvapôčka. Možno! Ale nech si kdekoľvek, vždy budeš súčasťou oceánu a vždy budeš súčasťou Zeme.“
Kvapôčka sa cítila veľmi šťastná. Teraz už vedela, ako vznikli kontinenty a prečo je oceán taký veľký. Vedela, že je súčasťou niečoho oveľa väčšieho a dôležitejšieho.
Poďakovala Korytnačke za príbeh a odplávala za svojimi kamarátmi. Rozprávala im o tom, ako kedysi dávno bola Zem len guľa ohňa a ako sa z nej vytvorili kontinenty a oceán. Všetky kvapky počúvali s otvorenými ústami a boli veľmi prekvapené.
Od toho dňa Kvapôčka s ešte väčšou radosťou plávala v oceáne. Vedela, že je súčasťou úžasného príbehu, ktorý nikdy nekončí. A ty, milé dieťa, si tiež súčasťou tohto príbehu! Pamätaj na to a staraj sa o našu krásnu Zem!
Jedného dňa, Kvapôčka, unavená plávaním, sa nechala zdvihnúť slnkom. Stala sa z nej para a vystúpala vysoko, vysoko do oblakov. Tam sa spojila s ďalšími kvapkami a vytvorili veľký, tmavý mrak. Mrak sa preplnil a začalo pršať. Kvapôčka sa vrátila späť na Zem, ale nie do oceánu. Dopadla na vrchol vysokej hory. Tam sa premenila na snehovú vločku a pomaly sa kĺzala dolu svahom. Bola rada, že môže vidieť svet aj z inej strany. Keď sa sneh roztopil, Kvapôčka sa stala súčasťou rieky, ktorá ju unášala späť do oceánu. Bol to dlhá cesta, ale Kvapôčka sa tešila, že sa opäť stretne so svojimi priateľmi. A tak sa kruh uzavrel a príbeh Malej Kvapky pokračuje ďalej…