V malebnom Škótsku, v kraji zelených kopcov a zurčiacich potokov, žil kedysi chlapec menom Alexander. Alex miloval prírodu, zvieratká, a najmä ho fascinovali veci, ktoré bežnému oku zostávali skryté. Celé hodiny dokázal pozorovať mravce, ako usilovne pracujú, alebo skúmať lístky stromov pod lupou. Bol veľmi zvedavý a túžil vedieť, ako veci fungujú.
Keď vyrástol, Alexander sa stal lekárom. Ale nie hocijakým lekárom! Stal sa vedcom a pracoval v laboratóriu v nemocnici v Londýne. V laboratóriu mal množstvo skúmaviek, misiek, mikroskopov a iných zvláštnych prístrojov. Alexander s nimi robil rôzne pokusy, lebo chcel pochopiť, ako sa šíria choroby a ako ich môžeme poraziť.
Jeho najväčšou snahou bolo nájsť liek na baktérie. Baktérie sú maličké potvorky, ktoré nám môžu spôsobiť všakovaké choroby, ako napríklad angínu alebo zápal pľúc. V časoch Alexandra Fleminga na tieto choroby veľa ľudí umieralo, pretože na ne neexistoval účinný liek.
Alexander teda každý deň usilovne pracoval. Do misiek, ktoré sa nazývali Petriho misky, dával živný roztok, na ktorom pestoval baktérie. Potom ich skúmal pod mikroskopom a snažil sa zistiť, čo ich zabíja. Bola to veľmi náročná a trpezlivá práca.
Jedného dňa, bolo to v lete roku 1928, sa Alexander chystal na dovolenku. Bol už unavený z neustáleho skúmania baktérií, a tak si povedal, že si zaslúži trochu oddychu. Než však odišiel, všimol si, že v jednej z Petriho misiek, v ktorej pestoval baktérie stafylokoka (tie spôsobujú napríklad kožné infekcie), sa objavilo niečo zvláštne.
„Hm, to je zaujímavé,“ pomyslel si Alexander. „V tejto miske sa usadila nejaká pleseň.“
Alexander bol veľmi poriadny človek, a tak mal v úmysle misku s plesňou vyhodiť. Ale potom si povedal: „Počkám ešte, a pozriem sa na to bližšie, až sa vrátim z dovolenky.“
Keď sa Alexander po dovolenke vrátil do laboratória, hneď sa šiel pozrieť na misku s plesňou. A to, čo uvidel, ho prekvapilo! Okolo plesne, ktorá vyzerala ako modrozelený chlpatý koberec, sa baktérie stafylokoka rozpustili! Všade inde v miske baktérie rástli a množili sa, ale tam, kde bola pleseň, neboli žiadne!
„To je neuveriteľné!“ zvolal Alexander. „Táto pleseň zabíja baktérie!“
Alexander bol nadšený. Uvedomil si, že objavil niečo veľmi dôležité. Začal pleseň skúmať a zistil, že patrí do rodu Penicillium. A látku, ktorú pleseň produkovala a ktorá zabíjala baktérie, nazval penicilín.
Alexander Fleming zistil, že penicilín dokáže zabiť mnoho druhov nebezpečných baktérií. Bol to skutočný zázrak! Ale objaviť penicilín bolo len prvým krokom. Bolo treba zistiť, ako penicilín vyrobiť vo veľkom množstve a ako ho bezpečne podávať ľuďom.
Sám Alexander to nedokázal. Našťastie sa našli ďalší vedci, dvaja muži menom Howard Florey a Ernst Chain, ktorí sa Alexanderovým objavom začali zaoberať. Spoločne pracovali na tom, aby penicilín mohli používať lekári na celom svete.
A tak sa aj stalo! Počas druhej svetovej vojny zachránil penicilín životy mnohých vojakov, ktorí boli zranení a dostali infekciu. Vďaka penicilínu sa už nemuseli amputovať končatiny a ľudia prestali umierať na choroby, ktoré boli predtým smrteľné.
Alexander Fleming, Howard Florey a Ernst Chain dostali za svoj objav v roku 1945 Nobelovu cenu. Bol to zaslúžený úspech, pretože penicilín zachránil milióny životov.
A čo sa z tohto príbehu môžeme naučiť? Že aj náhodné objavy môžu byť veľmi dôležité. A že aj keď sa nám niečo zdá nezmyselné alebo nečisté, ako napríklad pleseň v miske, môže to mať veľký význam. Dôležité je byť zvedavý, pozorovať svet okolo seba a nikdy sa nevzdávať. A kto vie, možno aj ty raz objavíš niečo, čo zmení svet!
A ešte niečo! Pamätaj si, že aj malý Alexander, ktorý pozoroval mravce a lístky stromov, sa stal veľkým vedcom. Takže aj ty môžeš dosiahnuť čokoľvek, ak budeš mať dostatok zvedavosti a trpezlivosti. Ver si a sleduj svoje sny!