V hlbokom, zelenom lese, kde slnečné lúče tancovali na hladine malého jazierka, žila malá vážka. Volala sa Vilibald. Bol to malý, no zvedavý tvor s obrovskými, lesklými očami, ktoré videli svet úplne inak ako my. Jeho telo bolo sfarbené do dúhových odtieňov zelenej a modrej, a jeho krídla boli tenké ako hodvábny papier, pripravené kedykoľvek vzlietnuť.

Vilibald bol ešte len mláďa, larva vážky, a jeho život sa odohrával pod vodou. Nevyzeral veľmi ako vážka, ktorú poznáme. Skôr ako malý, podivný drak s veľkou hlavou a dlhým telom. Žil na dne jazierka medzi vodnými rastlinami a skalami, kde sa cítil v bezpečí pred väčšími predátormi. Jeho dni boli plné dobrodružstiev, ale aj nebezpečenstiev.

Každé ráno, keď slnko začalo prenikať cez vodnú hladinu, Vilibald sa prebudil s obrovskou chuťou do jedla. Bol to pažravec a neustále hľadal niečo na zjedenie. Jeho obľúbenou pochúťkou boli malé vodné larvy komárov, drobné červíky a dokonca aj malé rybičky, ak sa mu ich podarilo chytiť.

Vilibald bol skvelý lovec. Mal špeciálny trik: Jeho dolná čeľusť bola premenená na akýsi vystreľovací mechanizmus. Keď si všimol korisť, bleskovo vystrelil čeľusť a uchmatol nič netušiaceho tvora. Potom si ho pochutnal a spokojne si mľaskal.

Jedného dňa, keď Vilibald lovil pri koreňoch starej vŕby, stretol starého, múdreho raka. Rak sa volal Klepko a žil v jazierku už veľmi dlho.

„Ahoj, malý Vilibald,“ pozdravil ho Klepko svojím hlbokým hlasom. „Vidím, že si opäť na love.“

„Ahoj, pán Klepko,“ odpovedal Vilibald s úctou. „Áno, som hladný. Musím sa dobre najesť, aby som mohol rásť.“

„Rásť?“ zasmial sa Klepko. „Ty nerastieš len tak. Ty sa pripravuješ na veľkú premenu. Vieš, Vilibald, ty nie si len larva. Ty si budúca vážka.“

Vilibald bol prekvapený. „Vážka? Čo je to vážka?“ Nikdy predtým o tom nepočul.

Klepko sa usmial svojimi malými očami. „Vážka je nádherný tvor, ktorý lieta nad vodou. Má štyri krídla a žije na suchu. Ty sa ňou staneš, keď príde tvoj čas.“

Vilibald bol ohromený. Predstava, že by mohol lietať, ho napĺňala radosťou. „Ako sa to stane?“ spýtal sa zvedavo.

„Bude to dlhý proces,“ vysvetľoval Klepko. „Budeš sa zvliekať zo svojej kože. Zakaždým, keď budeš väčší, tvoja koža ti bude malá. Zbavíš sa jej a objaví sa nová, väčšia koža. Takto to bude pokračovať, kým nebudeš pripravený.“

Vilibald počúval so zatajeným dychom. Predstava zvliekania kože mu pripadala zvláštna, ale zároveň vzrušujúca.

„A potom?“ spýtal sa.

„Potom príde deň, keď budeš pripravený opustiť vodu,“ povedal Klepko. „Vyštveráš sa na steblo rastliny, tvoja koža praskne a z nej sa vynorí krásna vážka. Budeš mať krídla a budeš môcť lietať.“

Vilibald bol nadšený. Už sa nevedel dočkať, kedy sa stane vážkou. Poďakoval Klepkovi za informácie a pokračoval v love.

Čas plynul a Vilibald rástol. Presne tak, ako povedal Klepko, pravidelne sa zvliekal zo svojej kože. Každé zvlečenie ho posunulo o krok bližšie k jeho premene.

Počas jedného z jeho lovov sa stretol s malou larvou komára menom Eliška. Eliška bola veľmi vystrašená, pretože sa bála, že ju Vilibald zje.

„Prosím, nejedz ma!“ prosila Eliška trasľavým hláskom.

Vilibald sa na ňu pozrel. Zrazu si uvedomil, že nechce jesť Elišku. Spomenul si na to, čo mu povedal Klepko o premene na vážku. Ak sa má stať krásnou vážkou, musí byť dobrý a milý.

„Neboj sa, Eliška,“ povedal Vilibald. „Neublížim ti. Budeme kamaráti.“

Eliška bola veľmi prekvapená. Nikdy predtým nepočula, aby larva vážky chcela byť kamarátka s larvou komára.

„Naozaj?“ spýtala sa nedôverčivo.

„Naozaj,“ potvrdil Vilibald s úsmevom.

Tak sa Vilibald a Eliška stali najlepšími priateľmi. Spolu sa hrali v jazierku, objavovali nové miesta a rozprávali si príbehy. Vilibald sa naučil, že priateľstvo je dôležitejšie ako jedlo.

Jedného dňa, keď sa Vilibald prebudil, cítil, že je iný ako predtým. Cítil zvláštnu energiu a nutkanie opustiť vodu. Spomenul si na Klepkove slová o premene na vážku. Vedel, že jeho čas prišiel.

Vyštveral sa na steblo rastliny, ktoré trčalo z vody. Slnko mu hrialo chrbát a cítil sa šťastný a vzrušený. Čakal a čakal.

Zrazu pocítil, ako jeho koža praská. Bolo to zvláštne, ale nebolelo to. Pomaly, kúsok po kúsku, sa z jeho starej kože vynárala nová bytosť. Najprv hlava, potom telo a nakoniec krídla.

Vilibald sa premenil na krásnu vážku. Jeho telo bolo lesklé a dúhové, a jeho krídla boli tenké ako sklo. Bol nádherný.

Chvíľu trvalo, kým si zvykol na svoje nové telo. Jeho krídla boli spočiatku slabé a nemotorné. Ale po niekoľkých pokusoch sa mu podarilo vzlietnuť.

Vzniesol sa nad hladinu jazierka a po prvýkrát uvidel svet z vtáčej perspektívy. Bol ohromený krásou okolitej prírody. Zelený les, modré nebo, slnko, ktoré ho hrialo na krídlach. Všetko bolo úžasné.

Zamával krídlami a letel k svojmu priateľovi Klepkovi. „Pozri, pán Klepko!“ zakričal. „Stal som sa vážkou!“

Klepko sa usmial svojimi malými očami. „Vedel som, že to dokážeš, Vilibald. Si krásna vážka. Teraz môžeš objavovať svet.“

Vilibald sa poďakoval Klepkovi a letel ďalej. Letel nad lesmi, lúkami a poliami. Stretával iné vážky a hral sa s nimi. Učil sa nové veci a objavoval nové miesta.

Počas jedného z jeho letov stretol Elišku, svoju kamarátku larvu komára, ktorá sa už tiež premenila na komára.

„Vilibald!“ zakričala Eliška. „To si ty?“

Vilibald sa usmial. „Áno, Eliška, to som ja. Stal som sa vážkou!“

„Ty si nádherný!“ povedala Eliška. „A ja som sa stala komárom!“

Aj keď boli teraz Vilibald a Eliška rôzne tvory, ich priateľstvo zostalo silné. Lietali spolu po oblohe, rozprávali si príbehy a hrali sa.

Vilibald sa živil hmyzom. Bol veľmi rýchly a obratný, takže mu lov išiel veľmi dobre. Lietal nad lúkami a chytal muchy, komáre a iné malé tvory. Bol dôležitou súčasťou ekosystému, pretože pomáhal udržiavať populáciu hmyzu pod kontrolou. Používal svoje veľké oči na sledovanie koristi a potom ju bleskovo chytil do svojich nôh.

Bol šťastný a spokojný. Žil život, o ktorom vždy sníval. Bol slobodný, mohol lietať kamkoľvek chcel a mal veľa priateľov.

Jedného večera, keď slnko zapadalo, sa Vilibald vrátil k jazierku. Pozrel sa na hladinu a spomenul si na svoje dni pod vodou. Uvedomil si, že život je plný zmien a dobrodružstiev. A že najdôležitejšie je byť verný sám sebe a užívať si každý okamih.

Zhlboka sa nadýchol a letel k západu slnka. Vedel, že pred ním je ešte veľa dobrodružstiev a že sa na ne veľmi teší. A tak Vilibald, malá vážka, pokračoval vo svojom dobrodružnom živote a každý deň objavoval krásy sveta. A deti, ktoré počúvali tento príbeh, sa naučili, že aj malé tvory môžu dosiahnuť veľké veci, ak majú odvahu a silu v sebe. A že priateľstvo je najväčší poklad, ktorý môžeme mať.