Ahojte, kamaráti! Dnes sa spolu vydáme na úžasnú cestu! Viete kam? Na Mars! Ale nebojte sa, nepôjdeme sami. Pôjdeme s Majkou, Tomáškom a ich kamarátom psíkom Dunčom.
Majka, Tomáško a Dunčo boli najlepší kamaráti. Jedného dňa, keď sa hrali na záhrade, Majka zvolala: „Poďme si postaviť raketu!“ Tomáško s Dunčom nadšene súhlasili. Zohnali veľkú kartónovú krabicu, staré hrnce, taniere a farebné papiere. Celé popoludnie strihali, lepili a maľovali. Vznikla z toho tá najkrajšia raketa na svete! Nazvali ju „Hviezdička“.
„Hviezdička, priprav sa na štart!“ zakričal Tomáško. Majka si sadla za volant, Tomáško si obliekol prilbu a Dunčo si pohodlne ľahol na sedadlo pre pasažierov. „Päť, štyri, tri, dva, jedna… Štart!“ zakričali spoločne a raketa sa začala triasť (teda aspoň tak si to predstavovali).
„Letíme na Mars!“ spievala Majka. A naozaj, Hviezdička sa vzniesla vysoko, vysoko do oblakov. Preleteli okolo slnka, ktoré sa na nich usmievalo teplými lúčmi, a zamávali mesiacu, ktorý práve vstal.
Po dlhej ceste, plnej smiechu a pesničiek, Majka zvolala: „Vidím Mars!“ A naozaj, pred nimi sa objavila červená planéta. Mars je červený, lebo jeho povrch obsahuje veľa železa, ktoré zhrdzavelo. Vyzerá ako hrdzavý kameň!
Hviezdička jemne pristála na povrchu Marsu. Majka, Tomáško a Dunčo opatrne vystúpili. „Wow!“ zvolal Tomáško. Krajina vyzerala úplne inak ako na Zemi. Všade samé skaly a piesok. A obloha nebola modrá, ale ružová! Je to preto, že na Marse je veľmi riedka atmosféra a veľa prachu vo vzduchu.
„Pozrite!“ ukázala Majka na veľký kopec. „To je Olympus Mons, najvyššia hora v slnečnej sústave! Je oveľa vyššia ako náš Mount Everest!“ Tomáško sa pokúsil spočítať, koľko krát by musel vyliezť na Everest, aby sa dostal na vrchol Olympu Mons, ale rýchlo sa zamotal.
Dunčo zatiaľ ňuchal všade okolo. Zrazu začal štekať a hrabať v piesku. „Čo si našiel, Dunčo?“ spýtala sa Majka. Dunčo vytiahol z piesku malý lesklý kameň. „To je meteorit!“ vykríkol Tomáško. „Spadol z vesmíru!“ Na Marse sa nachádza veľa meteoritov, pretože tu nie je hustá atmosféra, ktorá by ich spálila.
Deti sa chvíľu hrali s meteoritom a potom sa rozhodli, že sa pôjdu pozrieť do krátera. Na Marse je veľa kráterov, ktoré vznikli po dopade asteroidov. Jeden kráter bol obrovský a hlboký. Majka, Tomáško a Dunčo stáli na okraji a pozerali dole. „Je to ako obrovská jama!“ povedal Tomáško. Viete, prečo má Mars toľko kráterov? Lebo nemá žiadnu atmosféru, ktorá by chránila planétu pred vesmírnymi kameňmi.
Zrazu Majka zvolala: „Pozrite! Tamto niečo je!“ Ukázala na malú, zelenú rastlinku, ktorá rástla medzi skalami. „Rastlina na Marse? To je nemožné!“ čudoval sa Tomáško. Ale Majka mala pravdu. Bola to malá, zelená rastlinka, ktorá sa usmievala na slnko. Ako sa tam dostala? Možno ju sem priniesol vietor zo Zeme, alebo ju sem zasadili malí Marťania, ktorí sa niekde ukrývajú.
Majka, Tomáško a Dunčo sa rozhodli, že sa o rastlinku postarajú. Trochu ju poliali vodou, ktorú si priniesli so sebou a zaspievali jej peknú pesničku. Rastlinka akoby sa potešila a trošku narástla.
Ale slnko už začalo zapadať a na Marse je večer veľmi chladno. „Musíme sa vrátiť do Hviezdičky,“ povedala Majka. „Ale nezabudneme na túto malú rastlinku. Prídeme ju pozrieť aj zajtra!“
Nasadli do rakety, zapli motory a Hviezdička sa vzniesla späť do vesmíru. Zamávali rastlinke a sľúbili jej, že sa vrátia.
Po ceste späť na Zem sa pozerali na hviezdy a snívali o ďalších dobrodružstvách na Marse. Predstavovali si, ako sa hrajú s malými Marťanmi a stavajú domčeky z marťanského piesku.
Keď pristáli na Zemi, už bola tma. Majka, Tomáško a Dunčo sa unavení, ale šťastní, uložili do postele. Snívali o červenej planéte, ružovej oblohe a malej, zelenej rastlinke, ktorá rástla na Marse. A vy, kamaráti, môžete snívať s nimi! Dobrú noc!