V hlbokom a hustým lesa, kde stromy šepkali staré príbehy a slnko sa hralo na schovávačku medzi listami, žil medveď menom Bruno. Bruno bol silný, chlpatý a, bohužiaľ, aj nesmierne namyslený. Veril, že v celom lese neexistuje nikto, kto by sa mu mohol rovnať, nieto ho ešte poraziť. Svojej sile a obratnosti pripisoval každé ráno, keď si umýval tvár v potoku, a každé popoludnie, keď si zdriemol na najvyššom konári stromu.
Každý rok sa v lese konala Lesná Olympiáda, deň plný zábavných a súťaživých disciplín. Bruno sa vždy s úsmevom zúčastňoval, pretože vedel, že vyhrá. V behu bol najrýchlejší, v hode šiškou najpresnejší a v preťahovaní lanom neporaziteľný. Zvyšok lesných zvieratiek, ako veveričky, líšky, ježkovia a dokonca aj mocný jeleň, ho sledovali s obdivom… a malým nádychom závisti.
Ale tento rok sa niečo zmenilo. Do lesa sa prisťahoval nový zajac, Zajko Hopko. Zajko bol malý, s dlhými ušami a ešte dlhšími nohami. Na prvý pohľad nevyzeral, že by mohol konkurovať silnému Brunovi. Bruno sa na Zajka Hopka pozeral zhora a uškrnul sa. „Takže ty si ten nový zajac? Určite si sa stratil, Olympiáda nie je pre malých ako ty,“ posmieval sa Bruno.
Zajko Hopko sa len usmial. „Uvidíme, Bruno. Nemusíš byť najväčší, aby si vyhral. Niekedy stačí byť šikovný.“
Deň Olympiády prišiel s veľkou pompou. Lesné zvieratká sa zhromaždili na čistinke, kde bol pripravený pretekársky okruh, hádzací terč a lano na preťahovanie. Súťaž začala behom. Bruno sa s rozbehom vrhol dopredu, nohy mu dupali po zemi a prach sa víril okolo neho. Zajko Hopko ho nechal ísť a bežal svojím vlastným tempom. Bruno si bol istý víťazstvom, až kým sa neblížili k prekážke – strmému kopcu. Jeho mohutné telo mu sťažovalo výstup, zatiaľ čo Zajko Hopko s ľahkosťou poskakoval hore a dole. Na Brunovo prekvapenie, Zajko Hopko prebehol cieľovou čiarou ako prvý.
Bruno bol zaskočený. „To bola len náhoda!“ vyhlásil nahnevane. „V hode šiškou ťa porazím!“
Nasledoval hod šiškou. Bruno zobral do svojej obrovskej laby najväčšiu šišku, akú našiel, a s veľkým úsilím ju hodil. Šiška letela vysoko do vzduchu, no dopadla ďaleko od terča. Zajko Hopko si vybral menšiu šišku, zameral sa a s presným hodom trafil priamo do stredu terča. Lesné zvieratká začali jasať.
„To je nemožné!“ kričal Bruno. „To je podvod! V preťahovaní lanom ti ukážem! Tam som najsilnejší!“
Preťahovanie lanom bolo poslednou disciplínou. Bruno sa postavil na jednu stranu lana a Zajko Hopko na druhú. Bruno sa usmieval, presvedčený o svojej výhre. Začali ťahať. Bruno ťahal zo všetkých síl, jeho svaly boli napnuté a čelo mu pokryli kvapky potu. Zajko Hopko ťahal tiež, ale vyzeralo to, že sa veľmi nenamáha. Potom Zajko Hopko zrazu pustil lano. Bruno, ktorý ťahal plnou silou, stratil rovnováhu a spadol na zem do blata. Všetky lesné zvieratká sa začali smiať. Zajko Hopko sa otočil a uklonil sa publiku.
„Ako si to dokázal?“ spýtal sa Bruno, keď sa konečne postavil a očistil sa od blata.
Zajko Hopko sa usmial. „Použil som tvoju silu proti tebe. Vedel som, že ťaháš príliš silno, tak som len pustil lano a ty si sa sám premohol.“ vysvetlil Zajko.
Bruno bol ohromený. Uvedomil si, že sila nie je všetko. Dôležitá je aj šikovnosť, stratégia a pokora. Od toho dňa sa Bruno zmenil. Prestal byť namyslený a začal sa učiť od ostatných. Začal trénovať s Zajkom Hopkom a spoločne sa pripravovali na budúcoročnú Lesnú Olympiádu.
Bruno sa naučil, že byť silným je dobré, ale byť šikovným a pokorným je ešte lepšie. A Zajko Hopko dokázal celému lesu, že aj malý zajac môže poraziť veľkého medveďa, ak použije svoju hlavu. A tak sa v lese opäť obnovila harmónia a zábava, a Lesná Olympiáda sa stala ešte populárnejšou, pretože všetci vedeli, že šancu vyhrať má každý, bez ohľadu na veľkosť alebo silu.
A Bruno a Zajko Hopko? Stali sa z nich najlepší priatelia a spoločne dokázali, že priateľstvo je silnejšie ako akákoľvek súťaž.