V hlbokých, smaragdovo zelených lesoch Tasmánie, ďaleko od rušných miest a ľudských obydlí, žil malý tasmánsky diabol menom Drobček. Nebol to žiadny strašidelný netvor, ako by sa z jeho mena mohlo zdať. Drobček bol zvedavý a hravý, so strapatou čiernou srsťou, ružovým nosom a iskrivými očkami.
Jeho domovom bola malá nora pod koreňmi starého eukalyptu. Vnútri bola vystlaná suchým lístím a mäkkou trávou, aby Drobčekovi bolo teplo a pohodlne. Ráno, keď slnko začalo prenikať cez koruny stromov, Drobček sa prebudil a vystrčil svoj ružový nos z nory. Zhlboka sa nadýchol sviežeho vzduchu a vyrazil na prieskum.
Tasmánia je ostrov plný prekvapení, a Drobček to vedel veľmi dobre. Najradšej sa túlala po lese a hľadala chutné veci na zjedenie. Tasmánske diabliky sú všežravce, čo znamená, že jedia takmer všetko! Drobček miloval chrobáky, húsenice a slimáky. Niekedy sa mu podarilo nájsť aj zdochnuté zvieratko, napríklad vačicu alebo vtáka, čo bola preňho ozajstná hostina. Drobček vedel, že konzumáciou zdochlín pomáha udržiavať les čistý. Nebál sa ani hlodať kosti, pretože mal silné čeľuste a zuby.
Jedného dňa, počas svojej rannej prechádzky, Drobček narazil na niečo neobvyklé. Pri koreňoch obrovského papraďového stromu ležalo niečo biele a lesklé. Bol to ľudský odpad, presnejšie prázdna plechovka. Drobček bol zvedavý, a tak k plechovke pribehol a začal ju oňuchávať. Zapáchala divne, nie ako čokoľvek, čo predtým cítil. Zvedavosť mu nedala, a tak do plechovky strčil hlavu. Plechovka sa mu však zaklinila na hlave a Drobček nemohol dostať von. Začal panikáriť a pobehovať po lese s plechovkou na hlave. Narážal do stromov a kríkov a vydával zúfalé zvuky.
Našťastie, Drobčekove volanie o pomoc počula stará vačica Matilda. Matilda bola veľmi múdra a skúsená. Keď uvidela Drobčeka s plechovkou na hlave, hneď vedela, že musí zasiahnuť. „Neboj sa, Drobček,“ povedala Matilda pokojným hlasom. „Pomôžem ti.“ Matilda opatrne pristúpila k Drobčekovi a začala plechovku skúmať. Snažila sa ju stiahnuť, ale plechovka držala pevne. Potom Matilda dostala nápad. Všimla si, že vedľa papraďového stromu rastie silná liana. „Drobček, zostaň stáť,“ povedala Matilda. „Použijem tú lianu, aby som ti plechovku stiahla.“
Matilda obmototala lianu okolo plechovky a silno potiahla. Plechovka sa konečne uvoľnila a Drobček bol voľný! Drobček sa Matilde s úľavou poďakoval. „Ďakujem ti, Matilda,“ povedal Drobček. „Neviem, čo by som bez teba robil.“ Matilda sa usmiala. „Si mladý a musíš sa ešte veľa naučiť,“ povedala Matilda. „Musíš si dávať pozor na to, čo ješ a s čím sa hráš. Ľudský odpad je pre nás veľmi nebezpečný.“
Drobček si Matildine slová dobre zapamätal. Odvtedy bol oveľa opatrnejší a dával si pozor na to, čo robí. Uvedomil si, že les je síce krásne a zaujímavé miesto, ale aj plné nebezpečenstiev.
Ako rástol, Drobček sa učil o živote tasmánskych diablov. Zistil, že sú to veľmi spoločenské zvieratá. Hoci si navzájom pri jedle často vrieskajú a ceria zuby, v skutočnosti sú to veľmi priateľské tvory. Keď sa stretnú, navzájom sa oňuchávajú a olizujú. Drobček sa tiež dozvedel, že tasmánske diabliky sú ohrozené. Trpia ochorením nazývaným DFTD (Devil Facial Tumour Disease), ktoré spôsobuje rast nádorov na tvári a vedie k smrti. Vedci sa snažia nájsť spôsob, ako toto ochorenie vyliečiť a zachrániť tasmánskych diablov pred vyhynutím. Drobček sa rozhodol, že aj on pomôže. Začal šíriť medzi svojimi priateľmi a rodinou informácie o DFTD a o tom, ako môžu prispieť k záchrane tasmánskych diablov.
Jedného dňa, Drobček narazil na skupinu vedcov, ktorí skúmali tasmánskych diablov. Bol trochu nervózny, ale vedel, že im môže dôverovať. Vedci mu nasadili malý obojok s GPS, aby mohli sledovať jeho pohyb a zistiť viac o jeho živote. Drobček vedel, že to všetko je pre dobrú vec, a tak s nimi ochotne spolupracoval. Vďaka GPS vedci zistili, že Drobček precestuje denne veľké vzdialenosti a že sa často stretáva s inými tasmánskymi diablami. Tieto informácie pomohli vedcom lepšie pochopiť správanie tasmánskych diablov a vyvinúť účinnejšie stratégie na ich ochranu.
Drobček sa stal známym po celej Tasmánii. Ľudia obdivovali jeho odvahu a jeho snahu pomôcť svojim druhom. Drobček bol hrdý na to, že je tasmánsky diabol, a vedel, že jeho domov, tasmánske lesy, sú jedinečné a cenné. A tak Drobček žil ďalej svoj život v lesoch Tasmánie, s radosťou a zvedavosťou. Chránil svoj domov a učil ostatné zvieratá o dôležitosti ochrany prírody. A deti, ktoré sa o ňom dozvedeli, si pamätali, že aj malý tasmánsky diabol môže zmeniť svet k lepšiemu. A to je veru pravda!