Hlboko v korunách starých dubov, tam, kde sa slnečné lúče prepletajú s tieňmi a šepot lístia rozpráva prastaré príbehy, žila vačička menom Viky. Nebola to obyčajná vačica. Mala iskrivé očká plné zvedavosti a chvost, ktorý ju vždy poslúchal, či už pri šplhaní po stromoch, alebo pri uchvacovaní najchutnejších plodov. Viky bola dobrodružka, a najradšej zo všetkého mala objavovať tajomstvá lesa.

Jedného dňa, keď sa Viky prechádzala po lesnej čistinke, zbadala niečo zvláštne. Pod starým bútľavým stromom sedeli dve malé deti, dievčatko a chlapec. Vyzerali stratené a smutné. Viky, hoci bola trochu plachá, cítila, že im musí pomôcť.

„Ahojte,“ ozvala sa Viky opatrne. Deti prekvapene zdvihli hlavy. Nikdy predtým nevideli hovoriacu vačicu.

„Kto si?“ spýtalo sa dievčatko s očami dokorán.

„Volám sa Viky a som vačica. A vy ste kto? A prečo ste takí smutní?“

Chlapec si vzdychol. „Volám sa Tomáš a toto je moja sestra Lenka. Stratili sme sa v lese a nevieme nájsť cestu domov.“

Viky sa zamyslela. Poznala les ako svoju dlaň. Vedela, že cesta domov môže byť pre deti nebezpečná, ak sa stratia. Rozhodla sa im pomôcť.

„Nebojte sa,“ povedala Viky s odhodlaním v hlase. „Pomôžem vám nájsť cestu domov. Ale predtým, ako sa vydáme na cestu, poviem vám niečo o sebe a o mojom živote. Možno sa tak trochu rozveselíte a naučíte sa niečo nové.“

Deti súhlasili a Viky začala rozprávať svoj príbeh.

„Žijem tu v lese, v bútľavom strome, ktorý vidíte tamto,“ ukázala Viky na starý strom s veľkou dierou v kmeni. „Vačice sú nočné zvieratá, takže cez deň spíme a v noci sa prebúdzame a hľadáme si potravu.“

„A čo jete?“ spýtala sa Lenka so zvedavosťou.

„Jeme všeličo,“ odpovedala Viky. „Máme radi ovocie, bobule, hmyz, slimáky, a dokonca aj mršinu. Nie sme veľmi vyberavé.“ Viky sa uškrnula.

Tomáš sa zamračil. „Mršina? To znie hrozne!“

„Viem, viem,“ zasmiala sa Viky. „Ale mršina je pre nás dôležitá, pretože pomáha udržiavať les čistý. A verte mi, aj mršina môže chutiť dobre, keď si hladný!“

„A čo robíte, keď nespíte a nehľadáte jedlo?“ spýtala sa Lenka.

„Objavujeme svet!“ odpovedala Viky s nadšením. „Vačice sú veľmi zvedavé zvieratá a radi skúmame nové miesta. Radi sa šplháme po stromoch, plávame v potokoch a beháme po lesných cestách.“

„A nemáte strach?“ spýtal sa Tomáš.

„Samozrejme, že máme strach,“ odpovedala Viky. „V lese žije veľa nebezpečných zvierat, ako sú líšky, vlci a sovy. Ale vačice sú veľmi šikovné a vieme sa brániť.“

„Ako sa bránite?“ spýtala sa Lenka.

„Máme niekoľko trikov,“ odpovedala Viky s tajomným úsmevom. „Najznámejší trik je, že sa zahráme na mŕtve. Keď sa cítime ohrozené, jednoducho padneme na zem a prestaneme sa hýbať. Predstierame, že sme mŕtve, a väčšina predátorov nás nechá na pokoji.“

Deti sa zasmiali. Predstava vačice, ktorá predstiera smrť, im pripadala veľmi smiešna.

„A čo ešte viete?“ spýtal sa Tomáš.

„Vieme aj vrčať a syčať,“ odpovedala Viky. „Keď sa nám niekto priblíži príliš blízko, vrčíme a syčíme, aby sme ho odplašili. A ak to nezaberie, vieme sa aj brániť zubami a pazúrmi.“

„Ste naozaj veľmi zaujímavé zvieratá,“ povedala Lenka.

„A to nie je všetko!“ pokračovala Viky s nadšením. „Vačice sú jediné vačkovce, ktoré žijú v Severnej Amerike. To znamená, že nosíme naše mláďatá v brušnom vaku, rovnako ako klokany v Austrálii.“

„V brušnom vaku?“ spýtal sa Tomáš s úžasom. „To je super!“

„Áno, je to super,“ potvrdila Viky. „V brušnom vaku sú naše mláďatá v bezpečí a teple. Nosíme ich tam, kým nie sú dostatočne veľké na to, aby mohli žiť samé.“

„A koľko mláďat máte?“ spýtala sa Lenka.

„Vačice môžu mať až trinásť mláďat naraz,“ odpovedala Viky. „Ale nie všetky prežijú. Väčšina z nich sa stane obeťou predátorov alebo zomrie na choroby.“

Deti sa zamračili. Bolo im ľúto malých vačičiek.

„Ale tie, ktoré prežijú, sa naučia prežiť v divočine,“ povedala Viky s povzbudivým tónom. „A stanú sa silnými a nezávislými vačicami, rovnako ako ja.“

Viky sa na chvíľu odmlčala a pozrela sa na deti. Videla, že sa trochu rozveselili a že sa im jej príbeh páčil.

„Tak čo,“ povedala Viky, „ste pripravení vydať sa na cestu domov?“

Deti prikývli.

„Dobre,“ povedala Viky. „Nasledujte ma.“

Viky sa vydala na cestu a deti ju nasledovali. Viky ich viedla cez hustý les, cez potoky a cez kopce. Vedela, že musí byť opatrná, aby ich ochránila pred nebezpečenstvom.

Po niekoľkých hodinách chôdze Viky zastavila na okraji lesa. Ukázala na lúku v diaľke.

„Vidíte tamto tú lúku?“ spýtala sa Viky.

Deti prikývli.

„Za tou lúkou je vaša dedina,“ povedala Viky. „Ak pôjdete rovno cez lúku, nájdete cestu domov.“

Deti sa rozžiarili šťastím. Objali Viky a poďakovali jej za pomoc.

„Ďakujeme ti, Viky,“ povedal Tomáš. „Si naozaj veľmi dobrá vačica.“

„Nezabudneme na teba,“ povedala Lenka.

Viky sa usmiala. Bola rada, že im mohla pomôcť.

„Dovidenia,“ povedala Viky. „A buďte opatrní.“

Deti sa rozbehli cez lúku a Viky sa pozerala za nimi, kým nezmizli v diaľke. Potom sa Viky otočila a vrátila sa do lesa, do svojho bútľavého stromu. Bola unavená, ale šťastná. Vedela, že urobila dobrý skutok. A vedela, že deti si na ňu budú vždy pamätať, na vačicu, ktorá im pomohla nájsť cestu domov.

Keď sa Viky usadila vo svojom bútľavom strome, premýšľala o deťoch a o tom, čo sa s nimi stane. Dúfala, že sa vráti domov v poriadku a že sa poučia z toho, čo sa im stalo. A dúfala, že si budú vždy pamätať na vačice a na to, aké sú to úžasné zvieratá.

Viky sa usmiala a zavrela oči. Cítila sa spokojná a šťastná. Vedela, že jej život v lese je plný dobrodružstiev a že vždy bude mať čo objavovať. A vedela, že vždy bude pripravená pomôcť tým, ktorí to potrebujú.

Zaujímavosti o vačiciach:

* Vačice sú jediné vačkovce, ktoré žijú v Severnej Amerike.
* Vačice sú nočné zvieratá.
* Vačice sú všežravé.
* Vačice majú veľmi silný chvost, ktorý používajú na šplhanie po stromoch a na uchvacovanie plodov.
* Vačice majú veľmi ostré zuby a pazúry.
* Vačice vedia predstierať, že sú mŕtve, keď sa cítia ohrozené.
* Vačice nosia svoje mláďatá v brušnom vaku.
* Vačice môžu mať až trinásť mláďat naraz.
* Vačice sú veľmi zvedavé zvieratá a radi skúmajú nové miesta.
* Vačice sú dôležité pre ekosystém, pretože pomáhajú udržiavať les čistý.