Princ Jurko bol chlapec ako každý iný. Rád sa hral s kamarátmi v kráľovskej záhrade, naháňal motýle a staval hrady z piesku. Jediné, čo ho odlišovalo od ostatných detí, bola zlatá koruna, ktorú občas nosil. Vedel, že jedného dňa sa stane kráľom, ale úprimne povedané, veľmi sa tým netrápil. Predstava vládnutia mu pripadala ako nudná povinnosť, oveľa radšej sa venoval svojim hrám.

Jedného slnečného dňa, keď Jurko oslávil svoje osemnáste narodeniny, jeho otec, kráľ Ľubomír, ochorel. Choroba bola vážna a lekári si nevedeli rady. Kráľ Ľubomír vedel, že jeho čas sa kráti, a tak si zavolal Jurka k svojmu lôžku.

„Jurko, môj syn,“ povedal kráľ slabým hlasom, „nastáva čas, aby si prevzal korunu. Budeš kráľom. Pamätaj si, že vládnutie nie je len o moci a bohatstve. Je to o zodpovednosti a službe svojim ľuďom.“

Jurko bol prekvapený a vystrašený. Cítil sa nepripravený. „Otec, ja… ja neviem, či to dokážem,“ povedal so slzami v očiach.

Kráľ Ľubomír mu položil ruku na plece. „Verím ti, Jurko. Máš dobré srdce. Počúvaj svojich radcov, uč sa a vždy mysli na dobro svojich poddaných.“

O niekoľko dní kráľ Ľubomír zomrel. V kráľovstve zavládol smútok. Jurko sa stal kráľom. Posadili mu korunu na hlavu a prehlásili ho za kráľa Jurka I.

Prvé dni boli pre Jurka ťažké. Zrazu mal na starosti celú krajinu! Stovky ľudí žiadali jeho pozornosť, ministri mu predkladali zložité dokumenty a on sa cítil stratený. Sedel v kráľovskej kancelárii, obklopený papiermi, a vzdychal.

„Toto je hrozné,“ povedal si. „Myslel som si, že kráľ si môže robiť, čo chce, ale namiesto toho musím len sedieť a čítať tieto nudné správy!“

Jurko sa cítil osamelý a nešťastný. Chýbalo mu hranie s kamarátmi, behanie po záhrade a stavanie hradov z piesku. Začal sa vyhýbať povinnostiam a radšej trávil čas v ústraní.

Jedného dňa, keď sa prechádzal po hradných hradbách, stretol starého záhradníka Jozefa. Jozef bol múdry muž, ktorý pracoval v kráľovskej záhrade už mnoho rokov.

„Ahoj, kráľ Jurko,“ povedal Jozef s úsmevom. „Vyzeráš smutne. Čo ťa trápi?“

Jurko mu vyrozprával o svojich problémoch. Povedal mu, že sa cíti preťažený povinnosťami a že mu chýba sloboda.

Jozef ho pozorne počúval a potom povedal: „Kráľ Jurko, myslíš si, že byť kráľom znamená len mať moc a robiť si, čo chceš? Mýliš sa. Byť kráľom znamená slúžiť svojim ľuďom. Keď sa budeš starať o svojich poddaných, oni sa budú starať o teba.“

Jozefove slová Jurka zamysleli. Rozhodol sa, že vyskúša Jozefovu radu. Začal tráviť viac času medzi ľuďmi. Chodil na trhy, rozprával sa s roľníkmi a počúval ich problémy. Zistil, že ľudia sú chudobní a trápia ich dane.

Jurko sa rozhodol konať. Znížil dane pre roľníkov a začal podporovať remeselníkov. Zriadil školy pre deti a nemocnice pre chorých. Snažil sa spravodlivo riešiť spory a chrániť krajinu pred nepriateľmi.

Ľudia si Jurka začali vážiť a mať ho radi. Videli, že sa o nich stará a že mu záleží na ich blahu. Začali ho volať Jurko Dobrý.

Jurko zistil, že starostlivosť o ľudí mu prináša oveľa väčšiu radosť ako moc a bohatstvo. Už sa necítil osamelý a nešťastný. Cítil sa užitočný a dôležitý. Zistil, že byť kráľom neznamená len vládnuť, ale aj slúžiť.

Ako roky plynuli, Jurko sa stal múdrym a spravodlivým kráľom. Jeho kráľovstvo prosperovalo a ľudia žili v mieri a šťastí. Jurko si uvedomil, že najväčším bohatstvom kráľa nie je zlato a diamanty, ale láska a vďačnosť jeho poddaných. A tak kráľ Jurko vládol dlho a šťastne a jeho meno sa navždy zapísalo do dejín ako meno kráľa, ktorý miloval svojich ľudí a oni milovali jeho.