Kiko, malý papagájik s perím sfarbeným do sýtej zelenej a jasne červenej, žil predtým v malej klietke v obchode so zvieratami. Jedného slnečného dňa si ho kúpila milá rodina: mama, otec a dve deti, Emka a Tomáš. Keď ho priniesli domov, Kiko bol plný zvedavosti. Jeho nové kráľovstvo bola svetlá obývačka s množstvom rastlín a veľkým oknom, cez ktoré videl stromy. Ale jeho pozornosť okamžite upútalo niečo iné, niečo hebké, chlpaté a veľmi, veľmi tiché.

Bola to Micka, majestátna perzská mačka s dlhou, krémovou srsťou a prenikavými modrými očami. Micka bola zvyknutá byť jedinou kráľovnou domácnosti. Jej dni plynuli v blaženom leňošení na pohovke, lovení imaginárnych myší a občasnom vyžadovaní pozornosti od svojich ľudských služobníkov. Príchod hlučného, pestrého vtáka narušil jej pokojnú existenciu. Kiko, sotva usadený na svojej bidielke, si všimol Mickinu hebkú srsť, keď sa elegantne prechádzala po koberci. Jeho malé, bystré oči sa zúžili. Nikdy nič podobné nevidel. Tá srsť vyzerala tak neuveriteľne mäkko, tak lákavo!

Jeho prvá myšlienka bola: „Musím si na to sadnúť!“ Kiko mal zvláštnu záľubu v textúrach. Rád sa túlil k plyšovým hračkám, jemným látkam a dokonca aj k froté uterákom, ktoré viseli v kúpeľni. Mickina srsť však prekonávala všetko. Bola ako oblak, ako najjemnejší hodváb, ako sen pre jeho malé, citlivé labky. Cítil neodolateľné nutkanie dotknúť sa jej, pocítiť tú jemnosť, zababušiť sa do nej.

Micka si Kika všimla tiež. Najprv len letmým pohľadom, potom trochu dlhším. Ten vták vyzeral ako lietajúci kvet, pestrofarebný a očividne veľmi energický. Micka bola opatrná. Vtáky boli prirodzenými korisťami, ale tento bol príliš veľký a príliš hlučný na to, aby bol obyčajnou korisťou. Okrem toho, ľudia ho očividne milovali. Takže Micka sa rozhodla ho ignorovať, čo bol jej štandardný prístup k novým, potenciálne rušivým elementom. Dúfala, že ak ho bude ignorovať dostatočne dlho, možno jednoducho zmizne, alebo aspoň stratí záujem.

Ale Kiko nebol ten typ, ktorý by sa dal ignorovať. Sotva sa Micka usadila na jej obľúbenej pohovke a začala si lízať labku, Kiko sa odvážne odlepil z bidielka. S niekoľkými silnými mávnutiami krídel pristál na operadle pohovky, len kúsok od nej. Micka okamžite zdvihla hlavu. Jej modré oči sa rozšírili. Vták bol blízko. Príliš blízko! Bolo to pre ňu alarmujúce, narušenie jej osobného priestoru.

Kiko nevenoval pozornosť jej varovnému postoju. Jeho oči boli upriamené na lesklú, krémovú srsť. „Mäkko,“ zachvrlal ticho, pre seba. Zdvihol jednu labku, pripravený urobiť ďalší krok smerom k nej, k tomu lákavému oblaku. Micka sykla, jej srsť sa naježila a ona prudko vyskočila z pohovky, zmiznúc pod najbližším stolom. Jej srdce búšilo strachom z tohto nepredvídateľného, farebného stvorenia.

Kiko zostal sedieť na operadle, trochu zmätený. „Prečo utiekla? Chcel som sa len dotknúť jej srsti,“ zamrmlal si. Ale Kiko bol vytrvalec. A obdivoval krásu. A krása Mickinej srsti bola neodolateľná, príliš lákavá na to, aby sa jej vzdal.

Ďalšie dni prebiehali v podobnom duchu. Micka sa snažila byť neviditeľná, ale Kiko ju vždy našiel. Sedela pri okne? Kiko preletel a pristál na okennom parapete, o niečo bližšie ako minule. Micka utiekla. Spal v košíku? Kiko sa priplížil po zemi, pripravený na skok. Micka sa strhla a vyletela z košíka, nechávajúc za sebou chumáče srsti v panike. Jej pokojné leňošenie sa zmenilo na neustále stráženie a náhle úteky. Kiko ju prenasledoval s neutíchajúcou, takmer detskou, radosťou a fascináciou.

Rodina to sledovala s pobavením. „Kiko sa snaží spriateliť s Mickou,“ smiala sa Emka. „Ale Micka z neho má strach!“ dodal Tomáš. Mama s otcom sa usmievali. Nikdy nevideli mačku tak vystrašenú z vtáka. Zvyčajne to bolo naopak. Bol to zvláštny, ale zároveň milý paradox ich domova.

Jedného popoludnia Micka spala na mäkkom vankúši na zemi, celkom stočená do klbka. Slnko prenikalo cez okno a ohrievalo jej hebkú srsť, ktorá sa leskla ako zlato. Vyzerala tak pokojne, tak zraniteľne. Kiko ju pozoroval z bezpečnej vzdialenosti zo svojej bidielka. Dnes sa rozhodol pre iný prístup. Namiesto prudkého pristátia alebo skoku sa rozhodol pre jemnejší, pomalší let, taktiku, ktorá mala prekvapiť obe strany.

Vzniesol sa do vzduchu, krídla len jemne mávali, vydávajúc sotva počuteľný zvuk, a pomaly sa priblížil k spiacej mačke. Pristál ticho, ako pierko, na zemi vedľa vankúša. Potom, krok za krokom, sa posúval bližšie. Jeho malé labky ťukali na drevenú podlahu s neuveriteľnou opatrnosťou. Micka sa nepohla. Spal tak hlboko, že ani necítila jeho prítomnosť. Kiko sa ocitol priamo pri jej boku. Jej srsť bola ešte lákavejšia zblízka. Videl jednotlivé chĺpky, ktoré sa leskli v slnečnom svetle, pozývajúc ho k dotyku.

Zhlboka sa nadýchol a zavrel oči, predstavujúc si ten pocit, ktorý tak dlho hľadal. Potom sa veľmi pomaly a opatrne, s jedným krokom vpred, zdvihol na jej chrbát. Bolo to mäkké. Neuveriteľne mäkké! Ako najjemnejší vankúš, aký kedy zažil. Jeho labky sa jemne zabárali do hustej srsti, poskytujúc mu dokonalé, teplé, plyšové miesto na odpočinok. Zaboľkala sa. Bolo to presne to, čo si predstavoval. Pocit blaha ho zaplavil.

Micka sa pomaly prebudila. Najprv len mykol uškom, potom sa jej nos zatrhol. Potom otvorila jedno oko. Pred sebou videla zelené operenie. Bolo to prekvapenie. Zvyčajne by okamžite vyskočila, ale Kiko bol taký tichý, taký ľahký, že si ani nevšimla, že je tam. Cítila len jemnú váhu na chrbte. Otvorila druhé oko. A tam bol. Kiko. Sedel na jej chrbte, zavretými očami a očividne si to užíval, ako kráľ na tróne z najjemnejšieho hodvábu.

Na okamih v nej zavládla panika. Ale tá váha bola taká ľahká. A tá prítomnosť bola taká pokojná. Neznelo to, neútočilo to, len to sedelo. Micka si ho starostlivo premerala. Jeho malé telíčko sa na nej ani nezarezalo. Bol tam len malý, farebný balíček peria. Trochu sa pomykala. Kiko zdvihol hlavu. Jeho oči sa stretli s jej. V jeho pohľade nebol strach ani útok, len číra spokojnosť a zvláštna, tichá náklonnosť.

Micka si povzdychla. „Takže si ma chytil,“ zdalo sa, že jej pohľad hovorí. Kiko ticho zakvílil, čo bol jeho spôsob šťastného mrmlania, tichého „ďakujem“. Micka sa rozhodla pre niečo, čo nikdy predtým neurobila. Neujšla. Namiesto toho sa pomaly, s majestátnou gráciou, pretrepala. Kiko sa na chvíľu zachvel, ale zostal na mieste. Potom, keď Micka prestala, opatrne si ľahol späť do jej srsti, užívajúc si každú sekundu tohto dlho očakávaného dotyku.

Od toho dňa sa ich vzťah začal meniť. Micka si zvykla na Kikovu prítomnosť. Už neutekala vždy, keď sa priblížil. Niekedy mu dovolila prísť si sadnúť na pohovku vedľa nej, hoci si vždy udržiavala bezpečnú vzdialenosť. Kiko bol trpezlivý. Vedel, že si musí získať jej dôveru. A Micka postupne prichádzala na to, že ten malý vták nie je hrozba. Je len… posadnutý jej srsťou, a to spôsobom, ktorý neubližuje, ale naopak, prináša zvláštny druh tepla.

Jedného chladného večera sedela Micka stočená na koberci pred krbom. Oheň ticho praskal a vrhal teplé, oranžové svetlo na miestnosť. Kiko sa priplazil k nej, tentoraz s malou hračkou, ktorú mu dali deti – malú, mäkkú loptičku. Jemne ju položil k Mickinej labke. Micka na ňu prekvapene pozrela. Potom na Kika. Kiko naklonil hlavu, akoby sa pýtal: „Hráš sa?“

Micka jemne ňou ťukla labkou. Lopta sa odkotúľala. Kiko sa k nej vzniesol, priniesol ju späť a znova ju položil. Toto bol začiatok ich priateľstva. Postupne si zvykli na to, že Kiko jemne pristával na jej chrbte, keď si myslel, že Micka spí. A Micka ho prestala odháňať. Ba čo viac, niekedy, keď Kiko sedel na jej chrbte a jemne sa o ňu opieral, Micka priadla. Bolo to tiché, hlboké priadenie, ktoré sa šírilo celým jej telom, a Kiko cítil jemné vibrácie pod svojimi labkami. Bolo to ako malá, upokojujúca masáž, dar od mačky jej malému, pernatému priateľovi.

Rodina bola nadšená. Emka a Tomáš často sedeli a sledovali, ako Kiko a Micka interagujú, fascinovaní ich jedinečným putom. Vidieť, ako sa mačka, ktorá sa kedysi bála vtáka, teraz s ním delí o svoju najcennejšiu vec – svoju hebkú srsť – bolo niečo mimoriadne, dôkazom nečakaného priateľstva. Kiko už nebol len papagáj, ktorý chcel sedieť na mačke. Bol to Kiko, najlepší priateľ Micki, mačky.

A tak, v dome plnom lásky a smiechu, Kiko a Micka ukázali všetkým, že priateľstvo nemá žiadne hranice, žiadne perie ani srsť, a že niekedy aj tá najnezvyčajnejšia túžba – sadnúť si na hebkú srsť mačky – môže viesť k najkrajšiemu putu. Micka sa naučila dôverovať a Kiko sa naučil, že krása môže byť nielen obdivovaná z diaľky, ale aj zdieľaná v objatí, nech už je akokoľvek jemné. A tak žili, dvaja nesúrodí kamaráti, šťastne až do smrti, v láske, porozumení a voňavej srsti, ich príbeh sa stal legendou domova.