V jednom malom mestečku, na konci úzkej uličky, stál malý domček s farebnou záhradou. V tom domčeku býval malý Paľko, ktorý mal veľmi veľa hračiek. Boli to tie najkrajšie a najlepšie hračky, aké si len chlapec mohol priať. Paľko mal autíčka, ktoré jazdili na diaľkové ovládanie, vláčiky, ktoré samé chodili po koľajniciach, a dokonca aj robota, ktorý tancoval a spieval.
Paľko si však svoje hračky veľmi strážil a nikomu ich nechcel požičať. Bál sa, že by sa mohli poškodiť alebo že by mu ich niekto ukradol. Preto sa s nimi vždy hral iba sám. Deti z ihriska už Paľka poznali. Vedeli, že má veľa hračiek, ale že sa s nimi nikdy nechce hrať s ostatnými. Preto sa s ním radšej ani nerozprávali.
Paľko nechápal, prečo sa s ním deti nechcú hrať. Myslel si, že je to preto, že mu závidia jeho hračky. Bol smutný a osamelý, ale stále si nechcel priznať, že by mohol urobiť niečo zle.
Jedného dňa sa do ich mesta prisťahovala nová rodina. Mali dievčatko, ktoré sa volalo Anička. Anička bola veľmi milá a usmievavá. Hneď od prvého dňa sa chcela s deťmi na ihrisku hrať.
Deti ju prijali medzi seba a začali sa s ňou hrať. Paľko sedel sám na lavičke a smutne sa pozeral na to, ako sa ostatné deti zabávajú. Anička si ho všimla a prišla k nemu.
„Ahoj, ja som Anička,“ povedala s úsmevom. „Prečo sa s nami nehráš?“
Paľko sa zamračil a povedal: „Pretože nechcem, aby mi niekto zničil moje hračky.“
Anička sa prekvapene spýtala: „Aké hračky?“
Paľko ukázal na svoj batoh, ktorý mal so sebou. „Mám tu veľa hračiek, ale nikomu ich nepožičiavam,“ povedal.
Anička sa pousmiala a povedala: „Ja mám so sebou iba jedného koníka.“
Vytiahla z vrecka malého dreveného koníka. Bol to obyčajný koník, ale Anička sa s ním veľmi rada hrala.
„Môžem sa s tvojím koníkom chvíľu pohrať?“ spýtal sa Paľko.
Anička mu s radosťou koníka podala. Paľko sa s koníkom chvíľu hral a zistil, že je to celkom zábavné. Potom vrátil koníka Aničke a povedal: „Ďakujem, bolo to super.“
Anička sa usmiala a povedala: „Vieš, Paľko, mne stačí ku šťastiu iba tento koník. Hrám sa s ním sama, ale aj s inými deťmi. Vždy sa s nimi o neho podelím a potom je ešte väčšia zábava.“
Paľko sa zamyslel nad Aničkinými slovami. Uvedomil si, že Anička je šťastná, aj keď má iba jednu hračku. A že je ešte šťastnejšia, keď sa o ňu môže s niekým podeliť.
Paľko si spomenul na svoje hračky. Uvedomil si, že má veľa hračiek, ale že nie je šťastný, pretože sa s nimi hrá iba sám. Rozhodol sa, že to teda skúsi.
„Anička,“ povedal Paľko, „a čo keby som ti požičal jedno zo svojich autíčok? Chceš sa s ním chvíľu hrať?“
Anička sa rozžiarila a nadšene prikývla. Paľko vybral zo svojho batohu jedno zo svojich najkrajších autíčok a podal ho Aničke. Tá sa s autíčkom hrala a Paľko sa ku nej pridal.
Bolo to super a Paľko bol úplne nadšený. Toľko zábavy ešte nezažil, úplne zabudol na svoj strach o hračky.
„Deti!“ zavolal Paľko na ostatné deti na ihrisku. „Poďte sa s nami hrať! Mám tu veľa hračiek a požičiam vám ich!“
Deti boli prekvapené, ale s radosťou súhlasili. Paľko im požičal svoje hračky a začal sa s nimi hrať. Deti sa s ním konečne začali rozprávať a Paľko sa cítil šťastný a spokojný.
Od toho dňa sa Paľko zmenil. Už nebol chlapec, ktorý nikomu nechcel požičať svoje hračky. Stal sa chlapcom, ktorý sa s ostatnými deťmi rád hral a delil sa s nimi o svoje hračky. A deti ho mali oveľa radšej.