V malom mestečku, obklopenom zelenými lúkami a šumiacimi lesmi, žila mačacia rodina. Mamička Mica a jej malé mačiatko, ktorého volali Miko. Miko bol veľmi živé a zvedavé mačiatko, no niekedy až príliš neposlušné. Mamička Mica ho často upozorňovala: „Miko, nechoď príliš ďaleko od domu! V meste sú autá a neznámi ľudia. Mohol by si sa stratiť!“

Miko si síce vždy sľúbil, že bude poslúchať, ale jeho zvedavosť bola silnejšia. Jedného slnečného dňa, keď Mica driemala na slnku, Miko zbadal motýľa s trblietavými krídlami. Bez rozmýšľania sa za ním rozbehol. Motýľ poletoval z kvetu na kvet, a Miko ho nasledoval, čím ďalej, tým viac od svojho domova. Zabudol na všetky mamine varovania.

Keď sa konečne motýľ stratil v kroví, Miko sa obzrel. Zistil, že je na mieste, ktoré nikdy predtým nevidel. Vysoké budovy, hluk áut a množstvo ľudí, to všetko bolo pre neho nové a desivé. „Mamička! Kde som?“ zakňučal Miko a začal behať sem a tam, dúfajúc, že nájde cestu späť. No čím viac sa snažil, tým viac sa strácal.

Zrazu do niekoho narazil. Pozrel hore a zbadal veľkého, chlpatého psa s veselým pohľadom. Pes mal hnedú srsť a veľké, hravé oči.

„Ahoj, malý! Si v poriadku?“ opýtal sa pes priateľským hlasom.

Miko sa bál, ale bol taký stratený a vystrašený, že sa odvážil odpovedať: „Nie som v poriadku… Stratil som sa. Neviem, kde je môj domov.“

„Aha, stratil si sa. To je mi ľúto. Ja sa volám Max. A ty?“

„Ja som Miko,“ odpovedal Miko trasľavým hlasom.

„Neboj sa, Miko. Pomôžem ti. Kde bývaš?“ opýtal sa Max.

Miko sa zamyslel. „Bývame v malom domčeku pri lese… a… a… máme červenú strechu!“

Max sa usmial. „Dobre, červená strecha pri lese… To by som mohol vedieť, kde je. Poď so mnou!“

Max a Miko sa vydali na cestu. Prechádzali rušnými ulicami, okolo parkov a cez námestia. Max Mikovi ukazoval rôzne zaujímavosti. „Pozri, Miko, tamto je fontána. V lete sa v nej deti hrajú.“ Ukazoval na fontánu, z ktorej striekala voda.

„A tamto je pekáreň. Vždy odtiaľ krásne vonia čerstvý chlieb,“ pokračoval Max a ukázal na obchod s chutnými koláčmi vo výklade. Mikovi sa pri pohľade na koláče začali zbiehať slinky.

Cesta bola dlhá a Miko bol unavený. „Max, už nevládzem…“ zakňučal Miko.

„Vydrž, už sme skoro tam. Teraz musíme prejsť cez park. Pozri, tamto sú veveričky!“ povzbudil ho Max. V parku skákali veveričky po stromoch a Miko sa na ne s úžasom pozeral. Zabudol na únavu a chvíľu ich pozoroval.

Po prechádzke parkom Max zastal. „Pozri, Miko! Vidíš tam ten domček s červenou strechou?“

Miko sa pozrel smerom, ktorým ukazoval Max. A naozaj! Uvidel malý domček s červenou strechou, presne taký, ako si ho pamätal. „Áno! To je on! To je môj domov!“ zvolal Miko s radosťou.

Rozbehol sa k domčeku a z diaľky zbadal svoju mamičku Micu, ako ho hľadá. „Mamička! Som tu!“ zakričal Miko a bežal k nej.

Mica Mikovi vybehla oproti a pevne ho objala. „Miko! Kde si bol? Tak som sa o teba bála!“ plakala od radosti.

Miko sa odtiahol od mamy a ukázal na Maxa. „Mamička, toto je Max. On mi pomohol nájsť cestu domov.“

Mica sa usmiala na Maxa. „Ďakujem ti, Max. Si veľmi dobrý pes. Neviem, ako by som sa ti odvďačila.“

„To nič, pani Mica. Bol som rád, že som mohol pomôcť. Hlavné je, že je Miko v poriadku,“ odpovedal Max skromne.

Mica pozvala Maxa dnu a ponúkla mu misku s vodou. Max sa napil a potom sa rozlúčil. „Musím ísť. Ale ak bude Miko potrebovať pomoc, nech sa na mňa pokojne obráti.“

Keď Max odišiel, Mica sa pozrela na Mika s prísnym výrazom. „Miko, sľúbil si mi, že budeš poslúchať. Vidíš, čo sa stalo? Tak veľmi som sa o teba bála. Už nikdy nechoď tak ďaleko bezo mňa!“

Miko sklopil uši. „Prepáč, mamička. Už nikdy to neurobím. Viem, že som urobil zle. A viem, že ťa musím poslúchať.“

Mica Mika objala. „Som rada, že si to pochopil. Teraz už budeš vždy poslúchať, však?“

Miko prikývol. „Áno, mamička. Budem poslúchať.“

Od toho dňa bol Miko oveľa poslušnejší. Nikdy nezabudol na to, ako sa stratil a ako mu Max pomohol nájsť cestu domov. Pochopil, že mamička má vždy pravdu a že je dôležité poslúchať jej rady. A občas navštívil Maxa v parku a spolu sa hrali a spomínali na to, ako sa Miko stratil a ako ho Max našiel.

**Ponaučenie:** Vždy počúvaj rady svojich rodičov alebo tých, ktorí sa o teba starajú. Ich skúsenosti a starostlivosť ťa môžu ochrániť pred nebezpečenstvom. A nezabúdaj, že priateľstvo a pomoc v núdzi sú veľmi dôležité.