Tobiáš bol malý chlapec s očami farby morského neba a vlasmi, ktoré mu neustále padali do tváre, keď sa hral na pláži. Žil v malej rybárskej dedinke na brehu šíreho oceánu. Jeho najväčšou túžbou bolo stať sa kormidelníkom, presne ako jeho starý otec, kapitán Klement, ktorý mu rozprával úžasné príbehy o vzdialených krajinách, morských príšerách a skrytých pokladoch.
Jedného rána, keď sa Tobiáš prebudil, zistil, že dedina je v rozruchu. Rybári sa zhromažďovali na brehu a vzrušene o niečom diskutovali. Tobiáš prebehol k nim a zistil, že zmizol ostrov! Malý ostrovček, ktorý sa nachádzal len kúsok od dediny a bol domovom pre vzácne vtáky a rastliny, jednoducho zmizol cez noc!
Kapitán Klement bol vážny. „To nie je dobré, Tobiáš. Hovorí sa, že keď more ukradne ostrov, znamená to, že sa prebudila stará mágia.“
Tobiáš sa rozhodol, že musí zistiť, čo sa stalo. Nechcel, aby dedina žila v strachu a chcel nájsť stratený ostrov. Požiadal svojho starého otca, aby ho vzal na more. Kapitán Klement, hoci spočiatku váhal, nakoniec súhlasil. Pripravili malú plachetnicu, ktorú Tobiáš pomenoval „Morský koník“, a vyrazili na more.
„Kam pôjdeme, starý otec?“ spýtal sa Tobiáš, keď Morský koník opúšťal prístav.
„Pôjdeme hľadať stopy. Pozrieme sa, či more nezanechalo nejaké znamenie,“ odpovedal kapitán Klement a sledoval obzor so skúseným okom.
Plávali celý deň. More bolo pokojné, ale Tobiáš cítil zvláštnu energiu vo vzduchu. Zrazu, kapitán Klement ukázal prstom. „Pozri, Tobiáš! Čo je to?“
Na hladine sa vznášala zvláštna, fosforeskujúca riasa. Riasa mala zvláštnu modrú farbu a svietila aj počas dňa. Kapitán Klement riasu nadvihol veslom a opatrne ju preskúmal.
„Táto riasa rastie len na jednom mieste – v Hlbokom údolí, na dne oceánu,“ povedal kapitán Klement. „To znamená, že ostrov musel byť zatiahnutý pod vodu!“
Tobiáš bol prekvapený. „Pod vodu? Ako je to možné?“
„To je záhada, ktorú musíme vyriešiť,“ povedal kapitán Klement. „Ale Hlboké údolie je nebezpečné miesto. Hovorí sa, že ho stráži staroveká morská príšera.“
Tobiáš sa nezľakol. Vedel, že musí pomôcť svojej dedine. „Musíme ísť do Hlbokého údolia, starý otec. Musíme nájsť ostrov a zistiť, čo sa deje.“
Kapitán Klement sa usmial na odvahu svojho vnuka. „Dobre, Tobiáš. Pôjdeme. Ale musíme byť opatrní.“
Plávali celú noc. Hlboké údolie bolo tmavé a strašidelné miesto. Voda bola čierna ako atrament a cítili, ako sa ich plachetnica mierne trasie. Zrazu, počuli hlboký, dunivý zvuk.
„Čo to bolo?“ spýtal sa Tobiáš s trasúcim sa hlasom.
„To je Zhlbokač,“ odpovedal kapitán Klement. „Strážca Hlbokého údolia. Musíme byť ticho.“
Zhlbokač bola obrovská morská príšera s obrovskými, žiariacimi očami a ostrými zubami ako dýky. Plávala okolo ich plachetnice a pozorne ich sledovala.
Tobiáš vedel, že musia niečo urobiť. Spomenul si na príbeh, ktorý mu rozprával jeho starý otec – o tom, ako Zhlbokača upokojí len krásna hudba.
Tobiáš mal so sebou svoju malú píšťalku, ktorú si vyrobil z mušle. Začal hrať jemnú melódiu. Melódia bola krásna a upokojujúca. Zhlbokač sa zastavil a pozorne počúval. Jeho žiariace oči sa trochu stlmili.
Tobiáš hral ďalej a ďalej. Zhlbokač pomaly klesal ku dnu Hlbokého údolia a zmizol v tme.
„Výborne, Tobiáš!“ povedal kapitán Klement. „Zachránil si nás! Ale teraz musíme nájsť ostrov.“
Spustili malý ponorný zvon, ktorý mali so sebou, a Tobiáš sa dobrovoľne spustil do hlbín, aby hľadal ostrov. V ponornom zvone bolo svetlo, ktoré mu umožňovalo vidieť v tme.
Keď klesal hlbšie a hlbšie, videl zvláštne a úžasné morské tvory. Svietiace ryby, obrovské chobotnice a koralové útesy všetkých farieb. Konečne, uvidel niečo, čo vyzeralo ako ostrov.
Bol to skutočne ostrov, ale bol ponorený pod vodou. Bol obklopený zvláštnym, žiariacim kruhom. Tobiáš videl, že v strede kruhu je veľký, kryštálový kameň. Kameň pulzoval modrou energiou.
Tobiáš pochopil, že kameň je príčinou toho, že ostrov zmizol. Kameň má magickú moc a stiahol ostrov pod vodu. Ale prečo?
Zrazu, Tobiáš zbadal malú morskú vílu, ktorá plávala smerom k nemu. Morská víla mala dlhé, modré vlasy a šupiny trblietavé ako perly.
„Si Tobiáš, malý kormidelník?“ spýtala sa morská víla.
Tobiáš prikývol. „Kto si ty?“
„Volám sa Luna a som strážkyňa tohto miesta,“ odpovedala Luna. „Kryštálový kameň je staroveký artefakt. Má moc chrániť oceán pred zlom. Ale niekto ho zneužíva.“
„Kto ho zneužíva?“ spýtal sa Tobiáš.
„Zlý čarodejník, ktorý žije v hlbokomorských jaskyniach,“ odpovedala Luna. „Chce použiť kameň na ovládnutie oceánu a zotročenie všetkých morských tvorov.“
Tobiáš vedel, že musí zastaviť čarodejníka. „Čo môžem urobiť?“ spýtal sa.
„Musíš zničiť kameň,“ odpovedala Luna. „Ale to nie je ľahké. Je chránený mocnou mágiou. Potrebuješ niečo, čo má čisté srdce a silnú vôľu. Niečo, čo je spojené s morom.“
Tobiáš sa zamyslel. Čo by mohlo byť spojené s morom viac ako plachetnica? Spomenul si na Morského koníka, svoju malú plachetnicu.
„Mám plachetnicu!“ povedal Tobiáš. „Morský koník! Je postavený z dreva, ktoré rástlo pri mori a je poháňaný vetrom a vlnami. Má čisté srdce.“
Luna sa usmiala. „To by mohlo fungovať. Ale musíš byť veľmi opatrný. Čarodejník bude chcieť zabrániť.“
Tobiáš sa vrátil na palubu Morského koníka a povedal svojmu starému otcovi, čo sa dozvedel. Kapitán Klement bol prekvapený, ale vedel, že musia konať.
Spustili Morského koníka do vody a Tobiáš sa postavil za kormidlo. Luna plávala pred ním a ukazovala mu cestu. Plávali cez hlboké údolie, okolo obrovských koralových útesov a cez tmavé, nebezpečné miesta.
Zrazu, pred nimi sa objavila obrovská, čierna jaskyňa. Bola to jaskyňa zlého čarodejníka.
„Buď opatrný, Tobiáš,“ povedala Luna. „Čarodejník je veľmi mocný.“
Tobiáš vošiel s Morským koníkom do jaskyne. Jaskyňa bola plná zvláštnych a strašidelných vecí. Boli tam kostry morských tvorov, bublajúce kotly a police plné magických lektvarov.
V strede jaskyne sedel zlý čarodejník. Bol to starý muž s dlhou, bielou bradou a zlými, červenými očami. Držal v ruke kryštálový kameň a pulzoval s ním sýtou, modrou energiou.
„Kto sa odvážil vstúpiť do mojej jaskyne?“ zahrmel čarodejník.
„Ja, Tobiáš, malý kormidelník,“ povedal Tobiáš. „Prišiel som zastaviť tvoje zlo.“
Čarodejník sa zasmial. „Ty? Malý chlapec? Nemôžeš ma zastaviť!“
Čarodejník zdvihol ruku a vyslal na Tobiáša kúzlo. Ale Tobiáš sa pohotovo uhol. Kúzlo zasiahlo Morského koníka, ale plachetnica bola silná a vydržala.
Tobiáš vedel, že musí konať rýchlo. Zameral Morského koníka priamo na čarodejníka. Čarodejník sa pokúsil vyslať ďalšie kúzlo, ale Tobiáš bol rýchlejší.
Morský koník narazil do čarodejníka s plnou silou. Kryštálový kameň vypadol čarodejníkovi z ruky a dopadol na zem. Tobiáš vedel, že je to jeho šanca.
Rýchlo vyskočil z Morského koníka a zdvihol kameň. Kameň bol horúci a pulzoval energiou. Tobiáš cítil, ako sa mu trasú ruky.
Spomenul si na slová Luny – že potrebuje čisté srdce a silnú vôľu. Zameral sa na svoju lásku k moru, na svoju lásku k svojej dedine a na svoju túžbu zastaviť zlo.
S všetkou svojou silou hodil kameň o stenu jaskyne. Kameň sa rozbil na milióny kúskov.
V momente, keď sa kameň rozbil, celá jaskyňa sa začala triasť. Čarodejník zakričal od hnevu a začal sa rozpadávať na prach.
„Nie… to nie je možné…“ povedal čarodejník predtým, než zmizol úplne.
Jaskyňa sa začala rúcať. Tobiáš vedel, že musí utiecť. Rýchlo naskočil späť na Morského koníka a Luna ich vyviedla z jaskyne.
Keď boli vonku z jaskyne, videli, ako sa ostrov pomaly vynára z vody. Magia bola zlomená a ostrov sa vrátil späť na svoje miesto.
Tobiáš a Luna sa vrátili do dediny. Rybári ich privítali s radosťou. Tobiáš im rozprával o svojom dobrodružstve a o tom, ako porazil zlého čarodejníka.
Kapitán Klement bol na svojho vnuka veľmi hrdý. „Dokázal si to, Tobiáš,“ povedal. „Stal si sa skutočným kormidelníkom.“
Od toho dňa bol Tobiáš známy ako Malý Kormidelník, ktorý zachránil svoju dedinu a vrátil stratený ostrov. A Morský koník? Ten sa stal najslávnejšou plachetnicou v celom oceáne. Tobiáš sa plavil po mori, pomáhal ľuďom a chránil oceán pred zlom. A vždy si spomínal na svoje dobrodružstvo v Hlbokom údolí a na to, že aj ten najmenší chlapec s čistým srdcom a silnou vôľou môže dokázať veľké veci.