Žofia bola dáždovka. Nie obyčajná dáždovka, ale dáždovka so srdcom plným dobrodružstva. Bývala v záhrade pani Magdalény, pod obrovskou, šťavnatou jahodou. Jej život pozostával z prehrýzania sa hlinou, občasného stretávania s hlúpučkým slimákom Ignácom a vyhýbania sa pazúrom vrabca Viktora, ktorý sa na ňu neustále pozeral s hladom v očiach.
Žofia však snívala o niečom viac. Chcela vidieť koniec záhrady, objaviť tajomstvá ukryté pod kameňmi a možno, len možno, nájsť legendárny Poklad Starej Hliny, o ktorom jej rozprávali staré dáždovky z klanu Krtkovcov.
Jedného slnečného rána, keď sa prebudila, sa Žofia rozhodla. Dnes sa vydá na dobrodružstvo! Prehrýzla sa cez korene sedmokrásky a dostala sa na povrch. Slnko ju šteklilo na chrbte a vzduch bol plný vôní kvetov.
„Kam to ideš, Žofia?“ ozval sa Ignác, ktorý sa pomaly šúchal po kameni.
„idem zažiť dobrodružstvo!“ hrdo odpovedala Žofia. „Idem hľadať Poklad Starej Hliny!“
Ignác sa zasmial. „Poklad? To je len rozprávka pre malé dáždovky! Ostaň radšej tu, je tu bezpečne.“
Žofia si ho nevšímala a plazila sa ďalej. Čoskoro narazila na prekážku – obrovský koreň starej jablone. Koreň bol hrubý a Žofia sa cez neho nevedela dostať. Zrazu začula tichý plač.
„Kto si?“ spýtala sa Žofia opatrne.
„Ja… ja som Lienka Eliška,“ ozval sa tenký hlások. „Uviazla som tu, nemôžem sa dostať domov. Vietor ma odfúkol.“
Žofia sa zamyslela. Lienka Eliška bola malá a krehká. Nemohla ju len tak nechať samu. „Neboj sa, Eliška,“ povedala Žofia. „Pomôžem ti.“
Žofia sa začala prehrýzať okolo koreňa. Hlina bola tvrdá, ale Žofia sa nevzdávala. Po dlhej a namáhavej práci vytvorila malý tunel pod koreňom.
„Skús preletieť tadiaľto,“ povedala Žofia.
Eliška sa rozbehla a preletela cez tunel. Na druhej strane sa šťastne usmiala. „Ďakujem ti, Žofia! Si veľmi odvážna a milá!“
„Nemáš za čo,“ odpovedala Žofia. „A teraz sa musím ponáhľať, hľadám Poklad Starej Hliny.“
„Poklad?“ povedala Eliška. „O ňom viem! Je ukrytý pod starým kvetináčom pri jazierku. Ale pozor! Stráži ho zlý chrobák Brunko!“
Žofia sa poďakovala Eliške a plazila sa ďalej. Cesta k jazierku bola dlhá a nebezpečná. Musela sa vyhýbať pazúrom Viktora, preliezať cez kamene a vyhýbať sa nohám pani Magdalény, ktorá polievala kvety.
Konečne dorazila k jazierku. Starý kvetináč bol naozaj tam. Bol veľký a zarastený machom. Žofia sa opatrne priblížila.
Zrazu sa spoza kvetináča vyrútil obrovský chrobák Brunko. Bol čierny a lesklý a mal obrovské hryzadlá. „Čo tu chceš, malá dáždovka?“ zavrčal Brunko.
„Hľadám Poklad Starej Hliny,“ odpovedala Žofia.
Brunko sa zasmial. „Poklad? Ten si chránim ja! Ak ho chceš, budeš si ho musieť zaslúžiť!“
Brunko sa vrhol na Žofiu. Žofia sa rýchlo uhýbala a premýšľala, ako ho premôcť. Bola malá a slabá, ale mala odvážne srdce. Všimla si, že Brunko je veľmi ťažkopádny a nemotorny.
Žofia začala okolo neho krúžiť. Brunko sa ju snažil chytiť, ale Žofia bola príliš rýchla. Nakoniec Brunko stratil rovnováhu a spadol na chrbát. Nemohol sa prevrátiť naspäť.
„Porazila si ma!“ zúril Brunko. „Dobre, nechaj si ten hlúpy poklad!“
Žofia sa opatrne priblížila k kvetináču a odhrnula mach. Pod ním našla malú hlinenú nádobu. Otvorila ju a uvidela… obyčajné semienka kvetov.
Žofia bola sklamaná. Čakala niečo vzácne, zlaté, a našla len semienka. Zrazu si uvedomila, že Poklad Starej Hliny nie je o bohatstve, ale o niečom úplne inom. Semienka predstavovali nový život, novú nádej, novú budúcnosť pre záhradu.
Žofia sa s úsmevom vrátila domov, pod svoju jahodu. Povedala o svojom dobrodružstve Ignácovi a aj on bol nakoniec prekvapený a obdivoval Žofiu.
Žofia sa naučila, že skutočné dobrodružstvo nie je o hľadaní pokladov, ale o pomáhaní druhým, prekonávaní prekážok a objavovaní krásy v maličkostiach. A to bol ten najväčší poklad, aký mohla nájsť. A navyše, Žofia sa stala hrdinkou záhrady!