Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, v časoch, keď ešte nebo bolo len tmavomodrá prázdnota, bez jedinej hviezdy či lúča, žila malá iskrička. Tá iskrička nebola obyčajná. Bola plná túžby, radosti a nekonečnej zvedavosti. Volala sa Svetielko.

Svetielko sa vznášalo v chladnom, tmavom priestore a cítilo sa veľmi osamelé. Okolo neho nebolo nič, len tma a ticho. „Ach,“ vzdychlo Svetielko, „tak veľmi by som chcelo mať niekoho, s kým by som sa mohlo hrať! A tak veľmi by som chcelo vidieť niečo iné ako len túto tmu!“

Jedného dňa, keď sa Svetielko vznášalo tmou, zbadalo v diaľke niečo zvláštne. Bola to malá, sivá guľôčka. Guľôčka sa pomaly otáčala a vyzerala rovnako osamelo ako Svetielko. Svetielko, plné nádeje, sa vydalo k guľôčke.

„Ahoj!“ zakričalo Svetielko, keď sa priblížilo. „Kto si?“

Guľôčka sa preľakla a na chvíľu sa zastavila. Potom sa pomaly otočila k Svetielku. „Ja… ja som Kameň,“ odpovedala tichým hlasom. „A ty si kto?“

„Ja som Svetielko!“ odpovedalo iskrička radostne. „A som veľmi rád, že som ťa stretlo! Si tu úplne sám?“

„Áno,“ prikývol Kameň smutne. „Som tu sám už veľmi dlho. A ty?“

„Aj ja som bol sám,“ povedalo Svetielko. „Ale teraz už nie som! Budeme kamaráti!“

Kameň sa usmial. Bol to veľmi malý, nenápadný úsmev, ale Svetielko si ho všimlo. „Dobre,“ povedal Kameň. „Budeme kamaráti.“

A tak sa Svetielko a Kameň stali kamarátmi. Hrali sa spolu v tme, rozprávali sa a zdieľali svoje sny. Svetielko rozprávalo Kameňu o svojich túžbach vidieť svetlo a farby, a Kameň rozprával Svetielku o svojich snoch o teplote a pohybe.

Jedného dňa Svetielko povedalo: „Vieš, Kameň, mám nápad! Čo keby sme sa spojili? Ja ti dám svetlo a ty mi dáš teplo. Spolu by sme mohli vytvoriť niečo krásne!“

Kameň sa zamyslel. „To znie zaujímavo,“ povedal. „Ale neviem, či to dokážeme. Som len obyčajný kameň.“

„To nevadí!“ povedalo Svetielko. „Verím, že to dokážeme! Keď budeme spolupracovať, dokážeme všetko!“

A tak sa Svetielko a Kameň rozhodli spojiť. Svetielko začalo žiariť silnejšie ako kedykoľvek predtým a Kameň sa začal otáčať rýchlejšie. Čím viac sa Svetielko snažilo, tým viac tepla Kameň vytváral. A čím viac tepla Kameň vytváral, tým silnejšie Svetielko žiarilo.

Spojenie však nebolo jednoduché. Bol to bolestivý a náročný proces. Svetielko a Kameň museli prekonať veľa prekážok a výziev. Ale nevzdali sa. Vedeli, že ak chcú vytvoriť niečo krásne, musia vydržať.

Až nakoniec, po dlhom a náročnom úsilí, sa Svetielko a Kameň spojili. V tej chvíli sa stalo niečo úžasné. Z ich spojenia vznikla obrovská guľa žiariaceho svetla a tepla. Bolo to Slniečko!

Slniečko žiarilo jasným svetlom a hrialo svojím teplom. Osvetlilo celú tmu a prinieslo radosť a život do celého vesmíru. Svetielko a Kameň, teraz spojené v Slniečku, boli šťastní, že dokázali vytvoriť niečo tak krásne a užitočné.

Ale to nebol koniec ich príbehu. Slniečko malo pred sebou ešte veľa úloh. Muselo osvetľovať planéty, hriať ich a dávať im život. Muselo sa starať o to, aby na planétach rástli rastliny, žili zvieratá a aby sa tam mohli narodiť ľudia.

Slniečko si svoju prácu užívalo. Bolo šťastné, že môže byť užitočné a že môže prinášať radosť a život do celého vesmíru. A Svetielko a Kameň, teraz spojené v Slniečku, boli hrdí na to, čo dokázali.

Jedného dňa sa Slniečko pozrelo na jednu z planét, ktorú osvetľovalo. Bola to malá, modrá planéta. Na planéte boli oceány, hory a lesy. A v lesoch žili zvieratá a vtáky. Slniečko sa na tú planétu veľmi rado pozeralo. Volala sa Zem.

Slniečko videlo, že na Zemi sa rodí život. Rástli tam rastliny, žili tam zvieratá a vtáky. A Slniečko bolo šťastné, že môže Zemi dávať svetlo a teplo, aby sa tam život mohol rozvíjať.

Ale Slniečko videlo aj to, že na Zemi sú aj problémy. Boli tam búrky, záplavy a suchá. A zvieratá a vtáky občas bojovali medzi sebou. Slniečko sa trápilo kvôli týmto problémom.

Jedného dňa sa Slniečko rozhodlo, že Zemi pomôže. Poslalo na Zem svoje lúče, aby ju hriali a osvetľovali. A poslalo na Zem aj svoje teplo, aby sa tam rastliny mohli rozvíjať a aby tam zvieratá a vtáky mohli žiť.

Slniečko sa snažilo Zemi pomáhať, ako len mohlo. Ale vedelo, že Zem potrebuje aj pomoc od ľudí. Preto Slniečko dúfalo, že ľudia sa budú o Zem starať a že ju budú chrániť.

Slniečko verilo, že ľudia sa naučia žiť v harmónii s prírodou a že budú chrániť Zem pre budúce generácie. A Svetielko a Kameň, teraz spojené v Slniečku, dúfali, že sa toho dožijú.

A tak Slniečko dodnes svieti na oblohe a hreje Zem. A Svetielko a Kameň, spojené v Slniečku, sú šťastní, že môžu byť súčasťou tohto krásneho sveta. A my všetci by sme mali byť vďační za to, že máme Slniečko, ktoré nás hreje a osvetľuje každý deň.