Bol raz jeden malý zajko, ktorý sa volal Uško. Uško nebol obyčajný zajko. Mal hebkú, snehobielu srsť, obrovské, zvedavé oči a nos, ktorý neustále šteklivo poskakoval. No najviac ho odlišovalo od ostatných zajkov jeho dobré srdce a túžba pomáhať. Uško žil v malebnej lúke pri Zlatom potoku, v spoločenstve veselých zajkov, ktorí sa najradšej hrali na schovávačku medzi púpavami a pretekali sa v skákaní cez potok.

Blížila sa Veľká Noc, najradostnejší sviatok v roku. Všetci sa naň veľmi tešili. Zajkovia sa chystali na veľkolepú hostinu s mrkvovým koláčom a čerstvými lúčnymi bylinkami. Veveričky pilne zbierali oriešky a maľovali vajíčka pestrými farbami. Vtáčiky nacvičovali jarné piesne a slniečko sa usmievalo z oblohy. Všetko nasvedčovalo tomu, že to budú nádherné Veľkonočné sviatky.

Jedného dňa, Uško si všimol, že starý pán Hríbik, múdry korytnačí dedko, je veľmi zamračený. Pán Hríbik bol strážcom Veľkonočných tradícií a vždy sa usmieval. Uško sa ho opatrne spýtal: „Pán Hríbik, prečo ste taký smutný? Deje sa niečo?“

Pán Hríbik si povzdychol: „Ach, Uško, obávam sa, že tento rok nebudú Veľkonočné vajíčka.“

Uško vyvalil oči. „Čože? Prečo?“

„Zlá čarodejnica Muriena, ktorá býva v Temnom lese, ukradla všetky vajíčka. Chce, aby Veľká Noc bola smutná a bez radosti. Ukryla ich v svojej veži a stráži ich drak!“

Uško sa nezľakol. Naopak, v jeho srdci sa rozhorel plamienok odhodlania. „Nemôžeme to tak nechať!“ zvolal Uško. „Musíme vajíčka zachrániť! Pôjdem do Temného lesa a vezmem ich späť!“

Pán Hríbik sa naňho udivene pozrel. „Ale Uško, Temný les je veľmi nebezpečný. Čarodejnica Muriena je mocná a drak je hrozný. Sám to nedokážeš!“

„Ja viem, pán Hríbik, ale musím to skúsiť. Sám možno nie, ale nájdem si pomocníkov.“ Uško sa rozbehol hľadať svojich priateľov.

Prvým, koho stretol, bola veverička Viki, ktorá práve maľovala vajíčka. „Viki, potrebujem tvoju pomoc! Čarodejnica Muriena ukradla všetky vajíčka a my ich musíme zachrániť!“

Viki sa zamračila. „Čarodejnica? Drak? To znie nebezpečne… Ale Veľká Noc je dôležitá! Pomôžem ti!“

Ďalej stretli ježka Jožka, ktorý mal plné pichliače jabĺk. „Jožko, poď s nami zachrániť vajíčka! Čarodejnica ich ukradla!“

Jožko sa na chvíľu zamyslel. „Čarodejnica mi raz zobrala jablko… Pomôžem vám!“

A tak sa Uško, Viki a Jožko vybrali na dobrodružnú cestu do Temného lesa.

Temný les bol naozaj strašidelný. Stromy boli vysoké a tmavé, slnko sem takmer nedosiahlo. Všade sa ozývali podivné zvuky a pachy. Uško, Viki a Jožko sa držali blízko seba a opatrne kráčali po lesnej cestičke.

Zrazu sa pred nimi objavil pavúk Pali. „Kam sa ponáhľate?“ spýtal sa škrekľavým hlasom.

„Ideme zachrániť Veľkonočné vajíčka, ktoré ukradla čarodejnica Muriena,“ povedal Uško.

Pali sa zasmial. „Čarodejnica Muriena? Tá je nebezpečná! Nikto sa jej nevyhne! Ale počkajte… Možno by som vám mohol pomôcť. Viem, ako sa dostať do jej veže tajnou cestou.“

Uško, Viki a Jožko sa na seba pozreli. Mali Paliovi veriť? Nakoniec sa rozhodli, že áno. Pali ich viedol cez husté krovie a cez močiare. Po dlhej ceste sa konečne dostali k veži čarodejnice Murieny.

Veža bola vysoká a tmavá. Na jej vrchole sedel drak a strážil ju. „Ako sa dostaneme dnu?“ spýtala sa Viki potichu.

Pali sa usmial. „Mám plán. Viki, ty si veľmi šikovná v lezení. Vylez na vežu a odlákaj draka. Jožko, ty si veľmi pichľavý. Počkaj pri vchode a ak niekto pôjde dnu, pichni ho. A ja, Uško, sa vkradnem do veže a vezmem vajíčka.“

Plán bol odvážny, ale nemali inú možnosť. Viki sa začala šplhať na vežu. Dobre vedela, že musí byť opatrná. Drak si ju našťastie všimol až keď bola skoro hore. Začal chrliť oheň a snažil sa ju zhodiť. Viki sa obratne vyhýbala plameňom a skákala z jednej rímsy na druhú.

Jožko sa schoval za kameň pri vchode do veže a čakal. Zrazu sa dvere otvorili a vyšla z nich čarodejnica Muriena. Jožko sa vrhol na ňu a pichol ju do nohy. Muriena vykríkla a odskočila. Jožko sa rýchlo schoval späť za kameň.

Uško sa zatiaľ vplížil do veže. Všade bola tma a prach. Hľadal vajíčka. Nakoniec ich našiel v jednej komnate. Boli uložené v košíkoch a krásne sa leskli. Uško začal košíky vynášať von z veže.

Keď mal všetky vajíčka vonku, Viki zoskočila z veže. Drak bol zmätený a nahnevaný, ale nedokázal ich zastaviť. Uško, Viki, Jožko a Pali sa rýchlo rozbehli späť do Zlatej lúky.

V Zlatej lúke už na nich čakali všetci zajkovia, veveričky, vtáčiky a pán Hríbik. Keď uvideli vajíčka, začali jasať a tlieskať. Veľká Noc bola zachránená!

Pán Hríbik bol veľmi šťastný. „Uško, si naozaj hrdina! Zachránil si Veľkú Noc!“ povedal a objal Uška.

Uško sa usmial. „Nie ja, ale my všetci! Bez Viki, Jožka a Paliho by som to nedokázal!“

Všetci sa tešili a oslavovali. Na stole bol mrkvový koláč, čerstvé lúčne bylinky a maľované vajíčka. Vtáčiky spievali jarné piesne a slniečko sa usmievalo z oblohy.

Pán Hríbik sa zamyslel. „Uško, ty si taký statočný a dobrý… Rozhodol som sa, že odteraz budeš Veľkonočný zajko. Budeš prinášať deťom vajíčka a sladkosti, aby sa tešili z Veľkej Noci.“

Uško bol prekvapený a šťastný. „Ja? Veľkonočný zajko? To je pre mňa veľká česť!“

A tak sa Uško stal prvým Veľkonočným zajkom. Odvtedy každú Veľkú Noc behá po svete a prináša deťom vajíčka a sladkosti. A pripomína im, že aj malý zajko môže dokázať veľké veci, ak má dobré srdce a priateľov, na ktorých sa môže spoľahnúť.

Od toho času, každú Veľkú noc si deti hľadajú vajíčka, ktoré ukryl Veľkonočný zajko. A keď nájdu nejaké zvlášť krásne, vedia, že ho priniesol sám Uško, prvý a najstatočnejší Veľkonočný zajko.

A ako sa stali tradíciou aj iné veci? Veveričky, vďačné za pomoc Viki, začali zdobiť vajíčka orieškami a vetvičkami. Ježkovia, inšpirovaní Jožkom, začali skrývať vajíčka do húštin a pod kríky, aby bolo hľadanie dobrodružnejšie. A pavúky, povzbudené Palim, začali vytvárať z pavučín malé košíčky na sladkosti.

Dokonca aj čarodejnica Muriena sa polepšila. Po tom, čo ju Jožko pichol, sa zamyslela nad svojím životom a uvedomila si, že robiť radosť je oveľa lepšie ako robiť zle. Začala preto pomáhať zvieratkám v lese a na Veľkú noc dokonca piekla pre všetkých mrkvový koláč. Aj drak sa stal priateľskejším a deti sa s ním mohli povoziť na chrbte.

Takto, vďaka odvahe malého zajka Uška a jeho priateľov, sa Veľká noc stala ešte krajšou a radostnejšou. A dodnes si pripomíname, že aj najmenší z nás môžu dokázať veľké veci, ak majú srdce na správnom mieste a vedia si navzájom pomáhať. A nezabúdajme, že aj z nepriateľov sa môžu stať priatelia, ak im dáme šancu na zmenu.

A preto, keď uvidíte na Veľkú noc zajka s košíkom plným vajíčok, spomeňte si na Uška a jeho dobrodružstvo. Možno, že práve on priniesol aj vám to najkrajšie vajíčko, plné radosti a lásky.