V hlbokej, tmavej pôde, pod obrovským starým dubom, žila malá dážďovka menom Eliška. Nebola ako ostatné zvieratká, ktoré behali po povrchu zeme. Nemala huňatý kožuch, ani krídla, ani chlpaté labky. Eliška bola jednoduchá, hladká a ružovkastá, a najradšej mala tmu a vlhkosť.

Jej domovom bol spletitý systém chodieb, ktoré si sama vyhrabala v zemi. Tieto chodby neboli len náhodné diery. Boli to starostlivo vybudované tunely, ktoré spájali rôzne časti podzemného sveta. Eliška ich potrebovala na cestovanie, hľadanie potravy a úkryt pred nebezpečenstvom.

Jedného dňa sa Eliška zobudila a cítila, že je veľmi hladná. „Dnes musím nájsť niečo dobré na jedenie,“ pomyslela si. Dážďovky, ako Eliška, nejedli ovocie, zeleninu ani mäso. Ich obľúbenou pochúťkou boli odumreté rastliny a živočíchy, ktoré sa nachádzali v pôde. Tieto rozkladajúce sa organické látky boli pre dážďovky ako chutný obed.

Eliška sa pomaly plazila svojou chodbou, pričom sa posúvala vpred pomocou drobných štetiniek na svojom tele. Tieto štetinky jej pomáhali udržať sa v pôde a tlačiť sa vpred. Občas sa zastavila, aby precítila vibrácie v zemi. Dážďovky nemajú oči, ale dokážu cítiť vibrácie pomocou špeciálnych buniek na svojom tele. Takto vedia, či sa blíži nejaké nebezpečenstvo, napríklad hrabavé vtáčiky alebo hladné krtky.

Zrazu Eliška zacítila príjemnú vôňu rozkladajúceho sa listu. „To je ono!“ zvolala si v duchu. Rýchlo sa preplazila k zdroju vône a našla polozhnitý javorový list. Pustila sa do jedenia s chuťou. Pre dážďovky je dôležité jesť veľa, pretože to, čo zjedia, premiešajú s pôdou a vylučujú ako trus. Tento dážďovkový trus je veľmi cenný pre rastliny, pretože obsahuje živiny, ktoré rastliny potrebujú na rast.

Keď Eliška dojedla, cítila sa oveľa lepšie. Rozhodla sa, že sa trochu poprechádza po svojej chodbe. Zrazu narazila na niečo tvrdé. „Čo to môže byť?“ pomyslela si. Začala sa opatrne obzerať a zistila, že narazila na koreň stromu. Korene stromov sú veľmi dôležité, pretože držia pôdu pohromade a zabraňujú erózii. Eliška si uvedomovala, že sa musí vyhýbať poškodzovaniu koreňov, pretože stromy sú jej priatelia.

Pokračovala vo svojej ceste a narazila na ďalšiu dážďovku. Bola to stará dážďovka menom Matilda. Matilda bola veľmi múdra a vedela veľa o živote v pôde. „Ahoj, Eliška,“ povedala Matilda. „Kam ideš?“

„Hľadám niečo zaujímavé,“ odpovedala Eliška. „Chcela by som sa dozvedieť viac o živote dážďoviek.“

Matilda sa usmiala. „To je skvelé! Rada ti poviem všetko, čo viem. Vieš, Eliška, my dážďovky sme veľmi dôležité pre život na Zemi. Pomáhame udržiavať pôdu zdravú a úrodnú.“

Eliška bola zvedavá. „Ako to robíme?“ spýtala sa.

„Keď sa prehrabávame v pôde, prevzdušňujeme ju a uľahčujeme prístup vzduchu a vody ku koreňom rastlín,“ vysvetlila Matilda. „Okrem toho, náš trus obsahuje živiny, ktoré rastliny potrebujú na rast. Sme ako malí záhradníci, ktorí sa starajú o pôdu.“

Eliška bola ohromená. Nikdy si neuvedomila, aké sú dážďovky dôležité. „To je úžasné!“ zvolala. „Som hrdá na to, že som dážďovka!“

Matilda sa zasmiala. „Mala by si byť! Ale pamätaj, Eliška, život dážďovky nie je vždy jednoduchý. Máme veľa nepriateľov, ako sú vtáky, krtky a dokonca aj niektoré druhy hmyzu. Musíme byť vždy ostražití a chrániť sa.“

Eliška sa zamyslela. „Ako sa môžeme chrániť?“ spýtala sa.

„Najlepšie je zostať hlboko v pôde a vyhýbať sa povrchu, keď je slnko príliš silné,“ odpovedala Matilda. „Slnko nás vysušuje a nemáme radi teplo. Tiež sa musíme vyhýbať pesticídom a iným chemikáliám, ktoré ľudia používajú v záhradách a na poliach. Tieto chemikálie sú pre nás veľmi nebezpečné.“

Eliška pozorne počúvala. Chcela sa naučiť všetko, čo Matilda vedela. „Ďakujem ti za všetky rady, Matilda,“ povedala Eliška. „Budem si ich pamätať.“

Matilda sa usmiala. „Rada som ti pomohla, Eliška. Teraz choď a uži si svoj deň. Nezabudni, že si dôležitá a užitočná.“

Eliška sa rozlúčila s Matildou a pokračovala vo svojej ceste. Cítila sa oveľa múdrejšia a silnejšia. Uvedomila si, že aj keď je len malá dážďovka, má dôležitú úlohu v prírode. Rozhodla sa, že sa bude snažiť byť čo najlepšou dážďovkou a bude pomáhať udržiavať pôdu zdravú a úrodnú.

Zrazu začalo pršať. Eliška bola veľmi šťastná, pretože dážďovky milujú dážď. Dážď zvlhčuje pôdu a uľahčuje im pohyb. Eliška sa vyšplhala na povrch a začala sa prechádzať po mokrej zemi. Cítila sa slobodne a šťastne.

Zrazu zbadala malého chlapca, ktorý sa hral v záhrade. Chlapec si všimol Elišku a začal sa na ňu pozerať. Eliška sa trochu bála, pretože nevedela, či jej chlapec nechce ublížiť. Ale chlapec sa len usmial a povedal: „Ahoj, malá dážďovka! Ty si ale šikovná!“

Eliška bola prekvapená. Nikdy predtým sa s ňou nikto nerozprával takto milo. Chlapec sa k nej opatrne priblížil a začal ju pozorovať. Eliška sa prestala báť a začala sa mu predvádzať. Začala sa krútiť a preťahovať a chlapec sa smial.

Chlapec sa Elišky opýtal: „Čo robíš v záhrade?“

Eliška nemohla odpovedať, pretože dážďovky nevedia rozprávať. Ale chcela chlapcovi ukázať, čo robí. Začala sa prehrabávať v pôde a ukázala mu, ako prevzdušňuje pôdu a uvoľňuje živiny.

Chlapec bol ohromený. Nikdy si neuvedomil, že dážďovky sú také užitočné. Povedal: „To je úžasné! Si veľmi dôležitá pre moju záhradu! Ďakujem ti, že sa o ňu staráš!“

Eliška bola veľmi šťastná. Cítila sa ocenená a užitočná. Uvedomila si, že aj ľudia môžu byť priateľmi dážďoviek. Rozhodla sa, že bude chlapca navštevovať každý deň a bude sa s ním hrať v záhrade.

A tak Eliška, malá dážďovka, prežívala svoje dobrodružstvá v hlbokej, tmavej pôde, pod obrovským starým dubom. Starala sa o pôdu, stretávala sa s novými priateľmi a učila sa o svete okolo seba. A bola šťastná, že je dážďovka, pretože vedela, že je dôležitá a užitočná.