Na vrchole hory Olymp, tam, kde sa oblaky stretávajú s nebom, žila dvanástka mocných bohov. Ich domov bol plný zlatých palácov, nektárových fontán a záhrad, kde kvitli kvety, ktoré nikde inde na svete nerástli. Vládca bohov, Zeus, sedel na svojom tróne z bleskov a dohliadal na celý svet. Vedľa neho stála jeho manželka Héra, kráľovná bohov, elegantná a mocná.
Medzi bohmi a bohyňami žil aj malý chlapec menom Hektor. Hektor nebol obyčajný chlapec. Jeho otcom bol Áres, boh vojny, známy svojou silou a odvahou. Hektor však bol iný. Namiesto mečov a štítov ho zaujímali kvety a motýle. Namiesto bojových pokrikov radšej počúval spev vtákov.
Áres bol z Hektora sklamaný. Chcel, aby bol jeho syn silný a neľútostný bojovník, ale Hektor bol radšej s Afroditou, bohyňou lásky a krásy, ktorá mu rozprávala príbehy o láske a harmónii, alebo s Apolónom, bohom slnka a hudby, ktorý ho učil hrať na lýre a spievať piesne.
Jedného dňa Zeus vyhlásil Olympiádu. Bola to veľká slávnosť, kde si bohovia a polobohovia mohli zmerať sily v rôznych disciplínach. Bežali sa preteky, hádzali sa oštepy, zápasilo sa a súťažilo sa v mnohých ďalších športoch. Víťazi boli odmenení vavrínovými vencami a večnou slávou.
Áres bol nadšený. Myslel si, že toto je Hektorova šanca dokázať, že je hodný jeho mena. „Hektor, musíš sa zúčastniť na Olympiáde!“ povedal Áres s hrdosťou v hlase. „Musíš ukázať všetkým, že si silný bojovník!“
Hektor sa necítil pripravený. Nemal rád bojovanie a nikdy netrénoval s mečom. Bál sa, že sklama svojho otca. „Ale otec,“ povedal Hektor s obavami v hlase, „ja… ja nie som bojovník. Radšej by som… radšej by som pomáhal Afrodite v záhrade.“
Áres sa zamračil. „Nebuď hlúpy, Hektor! Si môj syn! Musíš bojovať! Musíš vyhrať!“
Hektor bol smutný. Vedel, že nemôže otca sklamať. S ťažkým srdcom súhlasil, že sa zúčastní na Olympiáde.
Afrodita videla Hektorov smútok. Prišla k nemu a položila mu ruku na rameno. „Hektor,“ povedala jemne, „nemusíš byť niekým, kým nie si. Dôležité je, aby si bol sám sebou. Nechaj svojho ducha žiariť.“
Apolón prikývol. „Afrodita má pravdu, Hektor. Tvoja sila nie je len v boji. Tvoja sila je v tvojom srdci, v tvojej múdrosti a v tvojej láske k umeniu. Použi tieto dary a ukáž všetkým, čo dokážeš.“
Hektor sa cítil povzbudený. Rozhodol sa, že sa zúčastní na Olympiáde, ale nie preto, aby bojoval, ale preto, aby ukázal všetkým, kto naozaj je.
Prvý deň Olympiády bol plný vzrušenia. Bohovia a polobohovia súťažili s vášňou a zanietením. Áres povzbudzoval Hektora z tribúny, ale Hektor sa necítil dobre. Pozeral sa na bojujúce tváre a počúval krik davu a cítil sa čoraz smutnejšie.
Keď prišiel rad na Hektora, aby sa zúčastnil na pretekoch, postavil sa na štartovaciu čiaru. Všetci sa na neho pozerali. Áres mal na tvári hrdý výraz. Keď zaznel štartovací výstrel, všetci pretekári sa rozbehli. Hektor sa však nezachoval ako ostatní. Namiesto toho, aby bežal, zastavil sa.
Všetci boli prekvapení. Áres bol zúrivý. „Hektor! Čo robíš? Bež!“ kričal z tribúny.
Hektor sa otočil k otcovi a povedal: „Otec, nechcem bežať. Nechcem bojovať. Chcem robiť to, čo ma baví.“
Potom Hektor vytiahol lýru, ktorú mu dal Apolón, a začal hrať. Hral krásnu melódiu, ktorá naplnila celé Olymp. Všetci zastavili a počúvali. Dokonca aj Áres prestal kričať.
Hektorova hudba bola plná lásky, harmónie a pokoja. Bola to hudba, ktorá uzdravovala a spájala. Keď Hektor dohral, všetci tlieskali. Dokonca aj Zeus sa usmial.
„Hektor,“ povedal Zeus s úctou v hlase, „ukázal si nám, že sila nie je len v boji. Sila je aj v umení, v láske a v harmónii. Tvoj dar je cenný a my ho budeme vždy rešpektovať.“
Áres si uvedomil, že sa mýlil. Pochopil, že Hektor nemusí byť bojovník, aby bol silný. Hektor bol silný svojou láskou, svojou múdrosťou a svojou hudbou.
Áres prišiel k Hektorovi a objal ho. „Prepáč, Hektor,“ povedal. „Bol som hlúpy. Som na teba hrdý taký, aký si.“
Hektor sa usmial. Bol šťastný, že ho otec pochopil. Vedel, že už nikdy nebude musieť byť niekým, kým nechce byť. Mohol byť sám sebou a všetci ho budú milovať a rešpektovať.
Po Olympiáde sa Hektor stal slávnym po celom Olympe. Všetci ho žiadali, aby im hral na lýre a rozprával im príbehy o láske a harmónii. Hektor bol šťastný, že mohol svojím darom potešiť ostatných.
Jedného dňa prišla za Hektorom Afrodita. „Hektor,“ povedala s úsmevom, „mám pre teba dar. Je to semienko kvetu, ktorý nikde inde na svete nerastie. Zasaď ho a staraj sa oň. Bude ti pripomínať, že krása a láska sú vždy okolo nás.“
Hektor zasadil semienko do záhrady a staral sa oň s láskou a trpezlivosťou. O niekoľko dní vyrástol z kvetu krásny kvet. Bol to kvet, ktorý žiaril všetkými farbami dúhy. Hektor nazval tento kvet „Kvetom harmónie“.
Od toho dňa Hektor žil šťastne na Olympe so svojou rodinou a priateľmi. Hral na lýre, rozprával príbehy a staral sa o Kvet harmónie. Bol symbolom lásky, mieru a harmónie pre všetkých bohov a bohyne. A všetci vedeli, že aj keď je Áres boh vojny, jeho syn Hektor bol boh harmónie a lásky.