Kedysi dávno, dávno, tak dávno, že si to už nikto nepamätá, neboli na mieste, kde dnes stoja krásne Košice, žiadne domy, žiadne ulice, žiadne obchody plné hračiek a sladkostí. Bola tam len zelená lúka, ktorú obklopoval hustý les. Po lúke sa preháňal vietor, spievali vtáčiky a občas tadiaľ prešiel pastier so svojimi ovečkami. A práve jeden pastier, volal sa Kos, bol hlavnou postavou nášho príbehu.
Kos bol veselý chlapec s kučeravými vlasmi a očami ako dve hviezdičky. Každý deň vyháňal svoje ovečky na pašu a strávil celý deň pod šírym nebom. Miloval prírodu, poznal každú kvetinku, každý strom, každého vtáčika. A ovečky ho mali tiež veľmi rady, lebo sa o ne dobre staral a vždy im rozprával veselé príbehy.
Jedného dňa, keď Kos pásol ovečky na lúke, zbadal niečo neobvyklé. Na okraji lesa, pri starom dubisku, sa trblietalo niečo zlaté. Kos bol zvedavý, a tak sa opatrne priblížil k dubisku. Keď prišiel bližšie, uvidel malý, zlatý krížik, ktorý ležal na zemi. Krížik bol prekrásny, celý vykladaný drobnými kamienkami, ktoré sa ligotali na slnku.
Kos krížik zdvihol a obzeral si ho zo všetkých strán. Bol taký krásny, že sa ho nechcel vzdať. Ale zároveň vedel, že krížik niekomu patrí a že by ho mal vrátiť. Rozhodol sa, že počká na mieste a uvidí, či sa niekto neprihlási.
Čakal a čakal, ale nikto neprichádzal. Slnko už začalo zapadať a Kos vedel, že sa musí vrátiť domov s ovečkami. Krížik si schoval do vrecka a povedal si, že sa na to miesto zajtra vráti a bude čakať ďalej.
Na druhý deň sa Kos vrátil na to isté miesto. Opäť pásol ovečky a čakal, či sa niekto neprihlási o zlatý krížik. Čakal celý deň, ale nikto neprichádzal. Už sa zmieril s tým, že krížik mu asi ostane. V tom však zbadal v diaľke prichádzať skupinu ľudí. Boli to obchodníci, ktorí putovali cez les do vzdialeného mesta.
Kos sa k nim priblížil a spýtal sa ich, či nevedia, komu patrí zlatý krížik. Obchodníci si krížik prezreli a povedali, že ho poznajú. Patrí grófovi, ktorý žije v neďalekom hrade. Gróf ho stratil, keď sa vracal z lovu.
Kos bol rád, že sa krížik našiel a že ho môže vrátiť majiteľovi. Obchodníci mu povedali, aby išiel s nimi, že ho zavedú k grófovi. Kos neváhal a išiel s nimi. Ovečky nechal na lúke, lebo vedel, že sa o ne postarajú jeho kamaráti pastieri.
Keď prišli k hradu, gróf ich už čakal. Bol veľmi rád, že sa krížik našiel. Kos mu ho s úctou odovzdal. Gróf bol Kosovi veľmi vďačný a chcel ho odmeniť. Spýtal sa ho, čo by si želal.
Kos bol skromný chlapec a nechcel nič. Ale gróf na neho naliehal, aby si niečo vybral. Kos sa zamyslel a potom povedal: „Chcel by som, aby na tejto lúke, kde som pásol ovečky, vzniklo mesto. Mesto, kde by žili dobrí a pracovití ľudia, ktorí by sa starali o prírodu a žili v mieri a priateľstve.“
Gróf bol prekvapený Kosovou žiadosťou, ale zároveň bol ňou potešený. Páčilo sa mu, že Kos nemyslí len na seba, ale na blaho všetkých ľudí. Súhlasil s jeho žiadosťou a sľúbil mu, že na lúke postaví mesto.
Gróf dal rozkaz a na lúke sa začali stavať prvé domy. Prichádzali ľudia z rôznych krajov a usadzovali sa v novom meste. Mesto rástlo a rozvíjalo sa. Ľudia si spomínali na pastiera Kosa, ktorý sa zaslúžil o vznik mesta, a tak ho nazvali Košice, na jeho počesť.
Takto teda, milé deti, vznikli Košice. Z malej lúky, kde pásol ovečky pastier Kos, vyrástlo krásne mesto, ktoré je plné histórie, kultúry a dobrých ľudí. A na pamiatku na pastiera Kosa, v erbe mesta Košice nájdete tri strieborné koše.