V horúcom lete, keď slnko pálilo ako nikdy predtým, žili v malej dedinke zvieratká. Boli to kamarátky Líška Eliška, Zajko Uško a Ježko Bodko. Každý deň bol rovnaký: slnko, teplo a… nuda.

„Uf, už ma nebaví jesť tie isté mrkvičky každý deň,“ vzdychol Uško, sediac pod obrovským slnečníkom z listu lopúcha.

„A mne sa už nechce naháňať chrobáčiky,“ pridala sa Eliška, ktorej oranžová srsť sa leskla v slnku.

Bodko, ktorý si práve česal svoje pichliače, zamrmlal: „Ja už ani neviem, aké to je, keď sa človek nudí menej. Asi si pôjdem zdriemnuť.“

Ale zrazu, akoby z jasného neba, Eliška vyskočila a zvolala: „Mám nápad! Poďme na dovolenku!“

Uško a Bodko na ňu prekvapene pozreli.

„Dovolenka? Čo to je?“ spýtal sa Uško, ktorý nikdy nikde necestoval.

„To je predsa, keď sa ide niekam, kde je zábava a dobrodružstvo!“ vysvetlila Eliška. „Poďme k jazeru! Počula som, že je tam krásne a že sa tam dá kúpať a hrať!“

Nápad sa im zapáčil. Bodko si narýchlo prečesal pichliače (ešte raz!), Uško zbalil svoju obľúbenú mrkvovú desiatu a Eliška skontrolovala, či má so sebou slnečné okuliare (predsa len, líška musí vyzerať štýlovo).

Tak sa teda vybrali na cestu. Cesta bola dlhá a horúca, ale zvieratká sa navzájom povzbudzovali. Uško rozprával vtipy o mrkvách, Eliška spievala pesničky o slnku a Bodko… Bodko sa občas zastavil a overoval, či naozaj idú správnym smerom.

Keď konečne dorazili k jazeru, zostali stáť s otvorenými ústami. Jazero bolo obrovské a trblietalo sa na slnku. Okolo rástli vysoké stromy, ktoré poskytovali príjemný tieň.

„Wau!“ zvolal Uško, keď zbadal, ako sa vo vode hrajú malé rybky.

„Konečne voda!“ tešila sa Eliška a hneď sa rozbehla k brehu.

Bodko sa najprv trochu bál, ale keď zistil, že voda je príjemne chladná, odvážil sa aj on vstúpiť do nej.

Prvý deň sa kúpali, hrali sa s loptou a stavali hrady z piesku. Uško sa dokonca pokúsil naučiť rybky tancovať, ale tie sa naňho len smiali a špliechali vodu.

Na druhý deň sa rozhodli preskúmať okolie jazera. Eliška našla starú loďku, ktorú niekto zabudol na brehu. Spolu ju vytiahli na vodu a začali sa plaviť.

„Pozor na kamene!“ kričal Bodko, ktorý sedel na prove a sledoval cestu.

„V pohode, ja to mám pod kontrolou!“ odpovedala Eliška, ktorá držala veslá (teda, snažila sa ich držať).

Uško sedel vzadu a jedol mrkvu. Zrazu, ako sa tak plavili, Uško zbadal niečo zvláštne vo vode.

„Pozrite! Čo je to?“ spýtal sa a ukázal na niečo trblietavé na dne jazera.

Eliška a Bodko sa naklonili cez okraj loďky a uvideli to tiež. Bola to stará, potopená truhlica.

„Poklad!“ zvolala Eliška. „Musíme ju vytiahnuť!“

Ale ako? Truhlica bola ťažká a oni boli len malé zvieratká. Rozmýšľali, rozmýšľali, až Eliška dostala nápad.

„Poďme po pomoc! Požiadame Bobra Borisa, on je silný a určite nám pomôže!“ navrhla.

Tak sa teda vrátili na breh a Uško bežal hľadať Bobra Borisa. Boris bol známy tým, že staval hrádze a bol veľmi silný. Keď Uško prišiel k jeho hrádzi, Boris práve žuval drevo.

„Boris! Boris! Potrebujeme tvoju pomoc!“ kričal Uško.

Boris sa prekvapene pozrel a spýtal sa: „Čo sa deje, Uško?“

Uško mu rýchlo porozprával o truhlici v jazere a o tom, ako ju nemôžu vytiahnuť.

„Truhlica? Dobre, pomôžem vám!“ povedal Boris a hneď sa s Uškom vybral k jazeru.

Keď prišli k jazeru, Eliška a Bodko už netrpezlivo čakali. Boris sa ponoril do vody a po chvíli vyniesol na breh ťažkú truhlicu.

„Hurá!“ zvolali zvieratká a začali skákať od radosti.

Teraz už len ostávalo truhlicu otvoriť. Ale ako? Bola zamknutá. Našťastie, Bodko mal so sebou svoju obľúbenú špendlíkovú sadu (predsa len, nikdy nevieš, kedy sa ti môže hodiť). Po chvíli sa mu podarilo zámok otvoriť.

Zvieratká s napätím otvorili truhlicu. Čo v nej asi bude? Zlato? Diamanty? Alebo niečo úplne iné?

Na ich prekvapenie, v truhlici nebolo zlato ani diamanty. Bola plná… orechov!

Všetky zvieratká sa začali smiať. Celý deň sa namáhali, aby vytiahli truhlicu, a nakoniec v nej našli len orechy.

„No čo už,“ povedala Eliška. „Aspoň budeme mať čo jesť na zimu!“

Zvieratká sa rozhodli, že orechy si rozdelia a že si urobia piknik. Rozložili si deku na brehu jazera a začali jesť orechy. Smiali sa, rozprávali sa a užívali si krásny deň.

Zrazu, Uško dostal nápad. „Poďme si zahrať na schovávačku!“ navrhol.

Všetci súhlasili a začali sa hrať. Eliška sa schovala za strom, Bodko sa zakopal do piesku a Uško… Uško sa schoval do truhlice!

Keď ich Eliška a Bodko hľadali, nemohli Uška nikde nájsť. Až keď otvorili truhlicu, zistili, že sa tam schováva.

Zvieratká sa opäť začali smiať. Ich dovolenka pri jazere Nuda bola plná dobrodružstiev, smiechu a radosti. Zistili, že aj keď sa zdá, že sa nudia, vždy sa dá vymyslieť niečo zábavné. A hlavne, zistili, že najlepšie je, keď sú spolu.

Keď sa slnko začalo skláňať k západu, zvieratká sa pobrali domov. Boli unavené, ale šťastné. Ich dovolenka pri jazere Nuda bola úspešná. A vedeli, že o rok sa tam určite vrátia. A možno nájdu aj nejaký ten poklad… alebo aspoň ďalšiu truhlicu plnú orechov!