V malebnom lesíku, kde slnko prenikalo cez koruny stromov a vtáčiky spievali svoje ranné ódy, žilo malé prasiatko menom Rúfus. Rúfus bol veselé prasiatko, s ružovým rypáčikom a kučeravým chvostíkom. Mal však jeden malý… alebo skôr veľký problém. Rúfus totiž veľmi, ale naozaj veľmi prdel.
Nebolo dňa, kedy by Rúfus nevypustil nejakú tú veternú symfóniu. Niekedy to boli tiché, sotva počuteľné prdy, inokedy to boli rany, ktoré otriasali celým lesom. Ostatní zvierací kamaráti – veverička Viki, zajačik Uško, ježko Pipo a sova Hú – si z Rúfusa neustále robili žarty.
„Rúfus, ty si ako malá sopka!“ smiala sa Viki, keď Rúfus vypustil obzvlášť hlasný prd počas ich pikniku.
„Radšej sa držme ďalej od Rúfusa, nech nás neodfúkne!“ chichotal sa Uško, keď Rúfus prebehol okolo neho, sprevádzaný dunivým zvukom.
Pipo sa len škľabil a Hú múdro prikyvovala, no v skutočnosti sa tiež bavila na Rúfusových nehodách. Rúfus sa cítil smutne. Chcel sa so svojimi kamarátmi hrať a smiať, ale jeho prdy boli neustále predmetom posmechu. Skúšal jesť menej kapusty, snažil sa dýchať plytšie, dokonca sa pokúšal chodiť po špičkách, ale nič nepomáhalo. Prdy si nachádzali cestu von, a to vždy v tú najmenej vhodnú chvíľu.
Jedného dňa sa Rúfus vybral na prechádzku do lesa. Bol smutný a osamelý, a tak kráčal pomaly, hľadiac do zeme. Zrazu začul tlmené vrčanie. Zdvihol hlavu a s hrôzou zistil, že sa pred ním týčia dve veľké, chlpaté vlčie postavy. Vlci! V lese už dlho neboli vlci. Rúfus vedel, že sú nebezpeční a že jeho priatelia sú v ohrození.
Vlci sa pomaly približovali, ich ostré zuby boli odhalené v zlomyselnom úškrne. Rúfus sa triasol od strachu. Chcel kričať, chcel utiecť, ale nohy mu skameneli. Zrazu, v momente najväčšej hrôzy, sa v Rúfusovom brušku začalo niečo diať. Bol to pocit, ktorý dobre poznal. Blížila sa búrka.
Rúfus sa snažil zadržať, zatínal päste, ale bolo to márne. S narastajúcou hrôzou cítil, ako sa v ňom zhromažďuje obrovský tlak. A potom to prišlo.
Bol to prd. Ale nie len tak hocijaký prd. Bol to prd gigantických rozmerov, prd, ktorý sa niesol celým lesom ako hrom. Bol to prd, ktorý otriasol stromami a prebudil spiace veveričky. Bol to prd, ktorý prekonal všetky prdy, aké kedy Rúfus vypustil.
Vlci sa zastavili. Ich zlomyselné úškrny zmizli a nahradil ich výraz úplného šoku. Jeden z nich si dokonca zakryl uši labami. Zvuk bol ohlušujúci, smrad bol neskutočný. Vlci zaváhali, pozreli na seba a potom, akoby ich niekto postrelil, sa otočili a dali sa na útek. Bežali tak rýchlo, ako im len nohy stačili, a už nikdy sa do lesa nevrátili.
Rúfus stál ako obarený. Neveril vlastným očiam. Jeho prd, jeho najväčšia hanba, zachránil les! Rýchlo sa rozbehol späť do lesa, aby svojim kamarátom povedal, čo sa stalo.
„Viki! Uško! Pipo! Hú!“ kričal Rúfus, keď vbehol na čistinku, kde sa jeho priatelia zvyčajne stretávali. „Vlci! Boli tu vlci! Ale ja som ich odplašil!“
Jeho priatelia boli ohromení. Spočiatku mu neverili, ale keď im Rúfus so všetkými detailmi opísal, čo sa stalo, uverili mu.
„Rúfus, ty si hrdina!“ zvolala Viki a skočila mu na chrbát.
„Nikdy by som si nemyslel, že tvoj prd môže byť taký užitočný!“ priznal Uško s úsmevom.
Pipo sa k nim pridal a Hú múdro prikývla. Od toho dňa si už nikto z Rúfusa nerobil žarty. Práve naopak, boli na neho hrdí. Pochopili, že aj to, čo sa zdá ako slabosť, sa môže stať silnou stránkou. Rúfus sa stal hrdinom lesa a jeho prdy sa stali legendou.
A tak, v malebnom lesíku, kde slnko prenikalo cez koruny stromov a vtáčiky spievali svoje ranné ódy, žilo prasiatko Rúfus, ktoré dokázalo, že aj prdy môžu zachrániť svet. A ak nie svet, tak aspoň jeden malý, veselý les. A odvtedy, keď Rúfus zasa prdol, jeho kamaráti sa už len smiali a hovorili: „Pozor, ide hrdina!“
Niekedy si Rúfus dokonca aj sám zaspieval pesničku: „Ja som Rúfus, prasiatko s mocou, môj prd vám zaručí bezpečnú noc!“ A všetky zvieratká sa smiali a vedeli, že Rúfus je ich priateľ na celý život.